Kto má uši, nech počúva, kto má oči, nech pozerá.
Kto má ústa, nech rozpráva a bozkáva.
Kto má ruky, nech sa dotýka, objíma a tvorí.
Kto má nohy, nech chodí a nesie tento odkaz po celej Zemi.
Tak ako svetielka na vianočnom stromčeku sú navzájom prepojené, aj my ľudské bytosti sme navzájom prepojení. Keď jedna sviečka nesvieti, je tam prázdno. Alebo zhasne celá sieť.
Nedá sa svietiť na úkor druhého. Každý má svoje miesto v sieti. Každý má svoje dary a talenty.
Ja svietim tým, že píšem, ty svietiš tým, že čítaš.
Súperenie, porovnávanie sa s druhými, nikomu neslúži. Ponižovanie seba, znižovanie svojej hodnoty, je prejavom neúcty k sebe samému a k Stvoriteľovi, ktorý ťa stvoril. Ponižovanie druhých a dávanie seba na pomyselný piedestál je prejavom neúcty k druhým, k ich talentom. Pretože každý, každá jedna bytosť má rovnaké miesto pod Slnkom. Aj keď každý iným spôsobom a inak. Navzájom sa dopĺňame.
Čím viac pochopíš seba, tým viac pochopíš druhých. Poznaj a uznaj svoje talenty a svoje dary a podeľ sa s druhými. Tak ako sa sviečky delia o jednu sieť. Takto sa šíri svetlo a takto sa šíri hojnosť. Kradnúť druhému energiu, peniaze, materiálne veci, či uznanie, je vzájomné oberanie sa o energiu a nikomu to neslúži. Keď som skutočne v súlade sám so sebou, s tým kto som a na čo som sa narodil, nie je možné, aby som cítil nedostatok hojnosti. Toto je vesmírny zákon. To je to podobenstvo z Biblie, ako Ježiš rozmnožil chlieb. On ho dokázal rozmnožiť, lebo dával zo srdca a nerozmýšľal nad tým.
Ľudia sú na tejto Zemi na to, aby sa navzájom podporovali, pomáhali si, povzbudzovali sa. Nie na to, aby sa dávali navzájom dole. Ani sami seba. Tak nádherne sa totižto dopĺňame. Ako puzzle. Ja vidím svoj uhol pohľadu, ty zas svoj. Ale jeden bez druhého by sme nevideli celok.
Dokazovanie si, ja som ja, ja som lepší, krajší, bohatší, to všetko je hra ega, alebo diabla, a to vedie k oddelenosti. K oddelenosti od skutočnej podstaty – Boha, oddelenosti od druhých a nakoniec aj sám od seba. A to je zdrojom utrpenia.
Diabol má záujem na tom, aby sme žili v oddelenosti. Takto sme totiž zraniteľní a ľahko ovplyvniteľní. Najjednoduchší spôsob na ovládnutie je cez naše strachy. Strach zo samoty, strach z choroby, strach zo smrti, urobíme všetko preto, aby sme sa tomu vyhli. Ale presne v tom „všetko pre to“, už sme podpísali zmluvu s diablom. A oberáme sa tým o skutočnú slobodu a o svoje pravdivé JA.
Strachy sú naše údolia temnoty. Veľakrát v živote nevieme, ako ďalej. 99% ľudí sa vzdá tesne pred cieľom. Aj ja som si vedomá toho, že som sa už miliónkrát v živote vzdala tesne predtým ako sa to stalo. Stratila som vieru. A presne vtedy, keď je najhoršie, keď už máš pocit, že si vyplakal všetky svoje slzy a už nevládzeš, vtedy práve treba vstať a ísť ďalej. Aj keď nevieš ako. Och, aké je to krásne požiadať v tejto chvíli o pomoc. Už si nedokazovať, ja to zvládnem. My ľudia máme vo svojej prirodzenosti pomáhať. Nikto by ti pomoc neodmietol, keby si o ňu požiadal. A ak by predsa len odmietol, potom to nebol ten správny človek na to aby ti pomohol.
Vo chvíľach, keď sa uvoľním do dôvery, uvoľním svoje telo a otvorím svoje srdce radosti, vtedy nie som sama. Vtedy to prúdi a vtedy som v spojení s univerzom, Bohom, anjelmi, predkami, mamou, otcom, partnerom, priateľmi.
Čím viac som sama sebou, tým viac môžem žiť vo svojej pravde, a nepotrebujem lži, pretvárku a výhovorky. V živote nejde o nič iné, ako o to, čo najviac sa priblížiť k Bohu. Teda čo najviac sa priblížiť k svojej pravej podstate. Od oddelenosti k jednote. Kvôli tomu vzniká ilúzia času a priestoru. Duch, ktorý sa vteľuje do hmoty, je hravý. Chce spoznať všetky nuansy života. Ochutnať, ovoňať, ohmatať z každej strany. Využiť všetky zmysly. K tomu slúži ľudské telo. Srdce je vnútorný avatar, mozog je riadiace centrum.
Je treba si klásť otázku, aký je skutočný zámer tvojho srdca. Mozog to vykoná tak či tak. A vytvorí ti realitu akú si predstavíš. Ak je úmysel srdca čistý, rýchlejšie sa približujeme k cieľu. Menej času, menej priestoru. Ten cieľ je Boh, ten cieľ je vrátiť sa k sebe, od oddelenosti k jednote, k spojeniu. Funguje to ako zoom. Keď viem, kam zameriavam pozornosť, približujem sa k cieľu jasne a rýchlo. Preto je veľmi dôležité dávať si pozor na to, kam dávam svoju pozornosť. Kam smeruje pozornosť, tam smeruje energia, tam smeruje život.
Zmyslom života, je čo možno najviac sa priblížiť čistému zámeru srdca – pravde.
Čistý zámer srdca je úcta k sebe samému, k druhým, k prírode, k životu, k času a energii, ktorá mi je daná. Tie chvíle, keď som sama v sebe, všetko plynie, tak jasne a tak hravo, ako voda v rieke.
AMEN
Comments