Blížia sa moje narodeniny, sedím tu na gauči v upršaný tmavý novembrový deň a píšem.
Tento čas nás ťahá do temnoty a do seba.
Myslím na teba. V očiach mám slzy.
Onedlho by si aj ty mala svoje narodeniny, tiež si novembrový škorpión, ale napokon si sa pred pár mesiacmi rozhodla odísť do svetla.
My škorpióni máme v sebe hĺbky a tajomstvo života a smrti.
Často si mi rozprávala ten príbeh, ako som bola u teba už ako ročné dieťatko, bola som v detskej postieľke a usmievala som sa na pradeda, ktorý odchádzal z tohto sveta.
Vonku sa práve dvihol vietor a ja cítim tvoju prítomnosť, tvoju energiu.
Myslím na teba a uvažujem, koľkokrát si bola vo svojom živote vystavená samote a hĺbkam, a ako si to vlastne zvládala. Keď si teba predstavím pred svojimi očami, vidím silu. Silnú ženu. Vnútornú, vnímavú. To bola esencia tvojej duše.
Mala si štyri deti, dievčatá. Jedno dievčatko zomrelo ešte ako bábätko. Keď sa narodila moja mama, ty si ochorela a musela si ísť do nemocnice. Moja mama bola sama a musela piť kravské mlieko, lebo to materinské si jej nemohla dať.
Bola si sama. Nežila si s mužom, naším dedom. Už si bola na sklonku svojho života, keď si sa mi zdôverila. Nedalo sa s ním žiť. Bol nevyspytateľný. Čiže zranený, ublížený, zlomený, schizofrenický? Toľko tabu, o tom sa nerozprávalo. Ale ty si vedela, že s ním nemôžeš. Bola si odvážna na svoju dobu. Ochránila si seba a svoje deti. Bolo to veľmi nezvyčajné žiť sama bez muža, aj keď rozvod v tú dobu a v tom prostredí nepripadal do úvahy. Viem, že si verila v Boha, lebo si sa modlila, chodila do kostola a milovala si prírodu. Skoro celý život pracovala v lese, sadila stromčeky, čistila. Koľko dobra si urobila pre túto Zem, pre túto planétu. To všetko je zapísané v kronikách tohto sveta a aj v mojich génoch.
Zbierala si bylinky a chuť tvojich bylinkových čajov sa nedá zabudnúť.
Milovala som prázdniny u teba. Tvoje pirohy s lekvárom a tvarohom, poliate roztopeným maslom. Tvoje halušky, šišky, a buchty. Nám deťom si stále dala priestor a slobodu.
Spávali sme u teba pod veľkými perinami a ty si nám ako deťom rozprávala rozprávky. O vlkovi a kozliatkach. O červenej čiapočke. Bola si v tom absolútne autentická. Ale niekedy si ty zaspala ešte pred koncom a my sme ťa budili, babi ešte nie je koniec.
Jedna z intenzívnych spomienok z detstva je, ako sme si púšťali gramofónové platne a spievali, skákali, tancovali, hrali na imaginárnych nástrojoch.
Kúpavali sme sa v jarku, stavali sme si hrádze. Chodili sme s tebou „do dolin“, ty si okopávala zemiaky, a my sme si užívali prírodu.
Už aj keď sme boli veľké deti, puberťáci, a opili sme sa na dedinskej diskotéke, či zažívali prvé lásky, ty si tam stále bola a len si vytvorila priestor a pomohla vtedy, keď bolo treba. Nepamätám si, že by si nám niečo vyčítala. Tam u teba na dedine, som zažívala skutočné intenzívne chvíle v spojení s prírodou a v hravosti.
Každé Vianoce u nás doma pristál balík, v ktorom boli orechy, huby a vianočné oblátky. Myslela si na nás a milovala si nás. Takýmto spôsobom, plným tepla a prijatia, dávala si najavo svoju lásku.
Nepamätám si, že by si sa niekedy na niečo sťažovala. Brala si život taký aký bol. To tvoje svetlo a sila priťahovalo ľudí. Pamätám si, že u teba zakaždým sa niekto zastavil, na rozhovor, ľudia prichádzali a bolo im u teba dobre. Zvládla si život bez muža. Necítila si sa sama? Nechýbalo ti objatie? Nechýbalo ti to, aby ti niekto zohrial nohy v studenej posteli?
Čo je to za zázrak prírody, že si vedela zo seba dať von toľko tepla a lásky? Aj keď tebe ju možno nemal kto doplniť? Ako si vedela prežiť život v takom prijatí?
Viem, že na sklonku života ti nebolo ľahko. Prišla si o zrak a začala ti odchádzať tvoja sila. Po tom, ako si prežila viac než 90 rokov na tejto Zemi, a stále si bola silná, samostatná a mala veci pevne v rukách, zrazu si bola odkázaná na pomoc iných.
V tých vzácnych chvíľach, keď som sedela pri tebe, a rozprávali sme sa, a ja som ťa hladkala alebo držala za ruku, sa nám spájali naše duše a naše príbehy.
Babi, veľmi mi chýbaš. Z tých iných sfér, požehnaj mne a mojím cestám a požehnaj našej rodine, tvojim nasledovateľom.
Nech som si vedomá svojich darov, a s úctou a rešpektom k predkom viem naplniť svoju misiu na tejto Zemi. Nech dokážem prijať to, čo prijať mám, nech dokážem pustiť to, čo pustiť mám a nech mám silu, odvahu a v srdci lásku, tak ako si ju mala ty.
Ďakujem. Ľúbim.