top of page

Nový Zéland - cestovateľský denník

Krajina dlhého bieleho oblaku Aotearoa



Rok 2006. Moja prvá veľká cesta. Výlet za hranice svojich možností na opačný koniec sveta. Vždy som snívala navštíviť túto krajinu. Oplatí sa ísť za svojimi snami. Po mnohých rokoch som objavila svoj denník. Na mnoho vecí som už aj zabudla. Aké bolo príjemné si to pripomenúť. Celkom osviežujúce čítanie. Písanie som milovala už vtedy. Zároveň je zaujímavé vidieť a vnímať svoj vlastný vývoj a to nielen v štýle písania, ale aj v náhľadoch na život a na svet. Ale ten môj "zvídavý duch", ten je tu stále. Túžba objavovať, spoznávať nové krajiny, nové miesta, nových ľudí. S radosťou som dávala dokopy tento denník a fotky a s láskou publikujem na svojom webe.


Wikipédia
Nový Zéland (angl. New Zealand, maor. Aotearoa) je ostrovný štát v Austrálii a Oceánii. Je tvorený dvoma hlavnými a mnohými malými ostrovmi v juhozápadnej časti Tichého oceánu. Nový Zéland je známy pre jeho izoláciu, od Austrálie na severozápade je oddelený asi 2000 km širokým Tasmanovým morom. Najbližší susedia severne sú Nová Kaledónia, Fidži a Tonga. Väčšinu populácie tvoria pôvodní Európania (tzv. Pākehā) a najväčšou menšinou sú pôvodní obyvatelia – Maoriovia. Predovšetkým v mestách predstavujú tiež aj ne-Maorijskí Polynézinčania a Ázijčania podstatnú menšinu.

21.10. – 22.10.

Deň -1-2

Budapest, London, Hongkong


Do Budapešti sme dorazili asi 5 hodín pred odletom v snahe byť tam „načas“. Pravdaže checking začal až 2 hodiny pred odletom. Ťuťo stepoval, ale vydržal ma podporovať až do checkingu. Pri rozlúčke aj slza vyšla (mne), ale aj tak sa teším, no nie?

Ešte na letisku sme si všimli obrovského dlhovlasého chlapa, no a hádajte, kto sedel pri mne v lietku do Londýna? No obrovský dlhovlasý chlap – on pri okne, v strede nikto, ja pri uličke. Pri checkine som si pýtala miesto pri uličke, aby mi bolo pohodlnejšie, ale úspešnosť bola 1:3, a uličku som vyhrala iba na najkratšej trase.

Let do Londýna prebiehal v pohode. Prílet bol krásny – všade v Londýne strieľali ohňostroje. Žeby na moju počesť? Ha-ha, asi nie – myslím, že je nejaký štátny sviatok. Londýn musí byť pekné mesto, raz si ho musím pozrieť. Londýnske letisko Heathrow je škaredé a depresívne. Predpokladám, že je to jedno z najstarších letísk v Európe, takže nie je krásne vyblýskané ako napr. letisko v Mníchove. Na zemi sú všade koberce (no England...) Veľa času na prestup som nemala, ale hodinový časový posun (-1) to istí. Na boarding do Hongkongu čakajú tak 50:50 šikmookí a európske typy.

Musím poznamenať, že všetky lety boli viac-menej načas. Úžasná presnosť v porovnaní s európskymi letmi (dúfam, že to tak bude aj na ceste späť).

V lietku z Londýna do Honkongu som „vyfasovala“ miesto v stredo-strede. Pri mne z jednej strany čínski manželia (socíkovské typy), z druhej strany flegmatická dievčina. Tá mala „na háku“: vypnutie mobilu, odloženie tašky do úložného priestoru, toleranciu k spolucestujúcim (mne! – no toto??). Na tolerantných cestujúcich som tentokrát šťastie nemala, predo mnou sedel chlapík, čo sa nehorázne rozvaľoval, no a „japon“ za mnou mi neustále kopal do stoličky. Napriek tomu, že som sa skoro celú cestu nemohla pohnúť zo sedadla, som to prežila vcelu v pohode, aj vďaka tomu, že som si celkom slušne pospala. Pri letoch na dlhé trate sa o človeka starajú. Dostali sme deky, slúchadlá, zubné kefky. A celú cestu sú k dispozícii monitory, kde si človek môže pozrieť nejaký ten film a tiež sa dá sledovať trasa letu. Napr. ma fascinovalo, že sme leteli nad Tibetom. Len škoda, že z lietka nič nevidno. Letisko v Honkongu je ako zo starého filmu, alebo z Marsu... Nápisy sú okrem angličtiny všade v čínskych znakoch. Čakanie bolo tentokrát dlhšie. Nenápadne som sledovala cestujúcich do Aucklandu a typovala som, kto z nich je „Kiwi“.

V lietku som sedela pri okne. Pri mne sedel chlapík – prďola s plešinou, novozélanďan, ktorý sa po vypití pár pohárov vína veselo ku mne prihováral. Minimálne 50% som mu nerozumela, ale tvárila som sa odvážne. Chlapík po vytriezvení už taký odvážny nebol, ale medzitým mi stihol dať svoju vizitku s tým, aby som ho kedykoľvek kontaktovala, vraj mi ukáže okolie a vraj nehryzie. Tak čo, zavolám mu alebo nezavolám...?


23.10.

Deň 0

Príchod na Nový Zéland


Prílet na Nový Zéland bol úžasný. Krajina dlhého bieleho mraku. Pri prílete vidno dlhé pobrežie. Do Aucklandu sa prilieta z mora a okolie je kopčekovité a zelené. Domy len sem-tam, miesta na bývanie je tu spústa.

Vstup na Nový Zéland je v pohode, pracovník na vstupe (colník?) mi položil zopár bežných otázok, ale nič strašné, ako to možno vyzerá z prísnych upozornení o nemožnosti dovážať potraviny, turistickú obuv, atď. Prvý dojem z ľudí bol pozitívny, ľudia sú v pohode, nápomocní a milí. Taký bol aj pracovník na „baggage claim“. Jedna batožina mi totiž nedorazila. Na druhý deň mi ju doviezli až na adresu hostiteľskej rodiny.

Na letisku ma vyzdvihla Diane, ale tá ma hneď „dropla“ do shuttle busu, lebo vraj bola „busy“. Nevadí, odvoz bol zadara a doviezli ma až k domu hostiteľskej rodiny.

Moja hostiteľská rodina je vlastne len jedna osoba – Mrs. Myra Stone, jej deti a vnúčatá totiž žijú v zahraničí. Stretnutie s Mrs. Stone bolo „easy“, ale ubytko ma trošku šokovalo, predsa len som čakala trošku vyšší štandard. Asi som rozmaznaná zo služobných pobytov v hoteloch. V dome je akože poriadok, aj v mojej izbe, ale všade je tu zašlá špina a pach. Teta Stonová má totiž psa, ktorý je členom rodiny, takže to veľmi na čistote nepridáva. Dom je sadrokartónový, taký švédsky štýl. Bola som prekvapená, že v Aucklande prevažuje takýto typ domov. V domoch nie je centrálne vykurovanie, takže prvý dojem (stále trvá) bol pocit chladu.

Pes pani Stonovej – sučka Lisa je veľmi veselý typ. Neustále skáče a dobiedza, čo je dosť otravné, hlavne keď má človek na sebe čisté veci. Pani domáca ho fakt drží ako vlastné dieťa. Takže čo sa dá robiť? Treba byť tolerantný a snažiť sa to vydržať. Inak ani zmenou hostiteľskej rodiny by som veľa nevyhrala, domáce zvieratká tu totiž má asi 80% obyvateľov.

Tak či onak, po ceste som bola taká unavená, že som si dala sprchu a spala som až do ďalšieho rána.



24.10.

Deň 1

Prvý deň v škole


Good morning Auckland. Po včerajšom vlhkom a upršanom počasí zasvietilo slnko. Krásne privítanie nového rána. Vtáčiky tu ráno čvirikajú, no romantika. Vstala som dosť skoro, takže som stihla kúpeľnu ako prvá. V kuchyni som stretla Juna. Je to japonský chlapec, ktorý taktiež prebýva u tety Stonovej. Ostane tu 3 týždne. Jun je veľmi milý chlapec, but his level of english is very low. Ťažko sa s ním človek dohodne. Jun pri jedení mľaská a s obľubou upadá do hmkania, výsledkom ktorého je väčšinou aj tak niečo mimo kontextu. Jun má nejaké zdravotné problémy s kosťami, pri chôdzi používa paličku a veľa nevládze chodiť. Každopádne bol gentleman a do školy sme šli spolu busom. Bus je na môj vkus nehorázne drahý a flexibilita prepravy v Aucklande je veľmi zlá. Človek si musí zakúpiť lístky iba do konkrétneho distriktu, a lístok neplatí nikde inde.

V škole sme robili vstupný test, pre mňa úspešný, najvyšší level. Dopoludnia sme mali tiež zoznámenie so školou a úvodné inštrukcie. Recepčná Miriam je rodená Slovenka, predstavte si. Emigrovala na Nový Zéland a tu sa aj zoznámila s manželom. Dala mi zopár rád, ale asi polovicu som neudržala v pamäti, tých prvých informácií bolo dosť veľa. Majiteľ školy je strelený chlapík s nastrelenými vlasmi. Jeane, ktorá má na starosti ubytovanie, bola veľmi vážna a svojím spôsobom prezentovania „kiwi“ kultúry ma viac zneistila, ako nadchla.

Popoludní som mala prvú hodinu konverzácie. Bolo to celkom v pohode. Snažím sa byť proaktívna. V skupine máme prevažne šikmookých a germánov. Spolužiaci vyzerajú byť zatiaľ dosť neosobní. Možno je to tým, že väčšina z nich je tu už nejaký čas a väčšina z nich tu ostane niekoľko mesiacov. Internet connection wifi dnes nefungoval. Computer room je beznádejne obsadená. Pevne verím, že sa to v nasledujúce dni zmení.

Cestou späť zo školy som sa nestratila, aj keď som k tomu mala tendencie. Pani Stonová mi pripravila večeru z polotovaru. Myslím, že u pani Stonovej sa fajnovejšej večere nedočkám, ona je totiž pôvodom Škótka, a tak to aj u nej vyzerá – dosť úsporne... Len dúfam, že nasledujúce 3 týždne nebudem existovať na rizote, toastoch a hamburgeroch.

Po večeri som sa šla poprechádzať v North Shore. Vzdialenosti sú tu dlhé, počasie premenlivé, takže to nebola žiadna sláva. Ale aspoň sa začínam orientovať. Všimla som si, že v Aucklande jazdia prevažne staršie značky áut, odhadom tak staršie ako 5 rokov. Ktovie prečo? Žeby tá ich ekonomická úroveň nebola predsa až taká vysoká ako je všeobecne prezentované? Tiež sa mi zdá, že bicykel je tu málo využívaný dopravný prostriedok. Asi je to tým počasím. Počasie v Aucklande je veľmi premenlivé, je tu veľmi vlhko a človek má väčšinu času pocit chladu. Auckland je vraj mesto štyroch ročných období, je možné tu zažiť všetky druhy počasia počas jedného dňa. Celkovo to tu vyzerá podobne ako v Anglicku. Jazdí sa vľavo, obchody vyzerajú anglicky, zariadenie domov má anglický štýl, na zemi sú koberce a kohútiky sú separátne. Raňajkujú sa cereálie a toasty.

Keď som sa večer vrátila domov, všetci už spali. Ja som ešte stále dopletená z časového posunu. Popoludní som unavená a večer sa mi nechce spať. Mám homesick.


25.10.

Deň 2

Pub night – making new friends


Časový posun ma stále drží v strehu. Vstala som ráno o štvrtej, keď pani Stonová odchádzala do práce a už som nevedela zaspať. Nevadí, aspoň som si hneď ráno obsadila kúpeľňu. Bŕŕ, stále tá zima...

Na raňajky zopár toastov, nech to para tlačí, a zaránky som vyrazila do ulíc, Juna som nechala doma. Veď sa už vyznám, no nie? Ráno som urobila prvé fotky domu, zelene a tak, a aj zopár záberov z mesta. Ešte som stihla turistické centrum a utekačka do školy. Dnes som mala už aj prvú lekciu gramatiky v skupine s Jeremy-m. Tiež strelený „kiwi“ typ. Dnes sme preberali adjektíva ako napr. awesome, awe-inspiring, magnificant, gorgous... Na obed zase burger king. Ráno som totiž v letku zabudla doma obed. Cez obed som síce zašla do downtown shopping center, kde je viac možností stravovania, ale bolo tam tak nehorázne veľa ľudí, že som znechutená (a stále hladná) ušla. Vyzeralo to tam podobne, ako „stravovacie centrum“ v našej Optime. Kiwičania sa podľa mňa stravujú hrozne nezdravo, samý „junk food“. Ale na druhej strane je tu všade vidno kadejaké „medical“ centrá, skrášľovacie miesta, relaxačné miesta, dentistov, chiropraktikov... Človek má pocit, že každý „Kiwi“ má nejaké zdravotné problémy. Inak všímam si, že domáci majú fakt poškodenú pokožku z intenzívneho slnka, skoro všetci sú pehaví. Odporúčanie domácich je – natierať sa opaľovacím krémom 30+.

Dnes večer sme mali aj „Pub night“ v Play house. Je to také posedenie študentov pri pive. Skvelá možnosť, ako sa zoznámiť aj s ďalšími ľuďmi mimo skupiny. Je tu Beata z Poľska, šikovné malé blonďavé dievčatko. Valeria z Moskvy, ukecaná Ruska, ktorá má rada veľkomesto. Mana, malá Japonka, ktorá strašne veľmi chce rozprávať po anglicky. Jun si vypil pivko a trošku sa pripil, takže sa nám prihodilo, že sme zmeškali autobus. Ďalší sme mali až o hodinu, takže som domov dorazila ho-to-vá. Tak dobrú noc a sladké sny New Zealand.




26.10.

Deň 3

Anjel strážny na cestách


Dnes bol po všetkých stránkach úspešný deň. Ráno o tretej ma síce zobudili SMS-ky (mama a Aďa sa asi dohodli, že pošlú naraz a v noci), a potom som nemohla zaspať, ale ku podivu som sa prebudila v dobrej nálade. Ráno som dojedla včerajšiu večeru, potom utekačka do školy, ešte pred školou som stíhala kúpiť veľmi dôležitý opaľovací krém (30+)! Hodiny angličtiny – klasika, neberiem to veľmi vážne, ale možno by som mala. Minimálne si obnovovať slovnú zásobu, tam mám vážne medzery. Dnes som sa dostala na internet, dokonca fungovalo aj wifi pripojenie v kuchynke. Ťuťa som prebudila v noci a aspoň sme si online vymenili zopár e-mailov. Dnes som si chcela zakúpiť aj víkendový pobyt, ale Tongariro bolo zrušené kvôli zlému počasiu. Čo teraz? Som celkom lost. Stráviť celý víkend na Coromandel sa mi nechce. Takže mojím úmyslom je navštíviť popoludní niektorú cestovku a vybrať si nejaký ten výlet. Ale zpred školy som bola „unesená“ Beatou z Poľska. Betty je fakt zlaté dievča. Zobrala ma na popoludňajší výlet ferry na poloostrov Devonport. Dnes bolo nádherné počasie. Slnko doslova žiarilo, nie svietilo. Tu fakt netreba preceňovať dôležitosť opaľovacieho krému a kvalitných okuliarov. Tie moje ma veľmi od slnka neuchránili, bolia ma oči. Devonport je veľmi pekné miesto. „Vydriapali“ sme sa na dve nečinné sopky a pozerali pekné výhľady. Sú tam tiež nádherné pláže. Aj keď bola zima, bol to úžasný pocit vyzuť si topánky a chodiť bosá po piesku a polámaných mušliach a mágať sa v plytkej vode. Betty mi tiež dala dobré tipy, ako sa kde čo možno najlepšie dostať, je to fakt veľmi šikovné a dobré dievčatko. Chvíľami som mala pocit, že som stretla svojho anjela. Dobré čo? Vrátili sme sa večer a do homestay som sa dostala až po desiatej večer. Už padám únavou, takže dobrú noc... a good luck na nasledujúci víkend.



27.10.

Deň 4

Deň ubolených nôh


Práve sedím v univerzitnom parku pri fontáne. Albert park je skrátka úžasný. Zeleň, palmy, lavičky, chodníčky. Ideálne miesto na oddych pre študentov Auckland university. Aj univerzita je úžasná. Keby som tak bola študentom, asi by som chcela študovať v Aucklande. Univerzita s maximálnymi vymoženosťami, malé univerzitné mestečko. Ach-jaj, keď si to porovnávam s úrovňou univerzít na Slovensku... no comment. Dnes bol ozaj nádherný slnečný a teplý deň, aj keď troška oblačný. Bola som pozrieť aj Auckland Domain, pravdepodobne taktiež bývalá sopka, pravdaže ľuďmi modifikovaná. Sú tam rôzne turisticky atraktívne miesta, ako napr. Auckland museum, ale úžasné na Domain je to, že je to obrovské zelené miesto uprostred veľkomesta s cestičkami v parku či lesíku, perfektne zelená trávnatá plocha. Cestičky v Domain sú označené, jedna z nich sa volá niečo ako cestička zaľúbencov a dá sa tam naozaj dobre skryť v zelených zákutiach. Ja som sa ale odtiaľ radšej ponáhľala, aby som ani náhodou nikoho nevyrušila. Ale myslela som na ťuťa, aké by to bolo fajn, keby bol tu a mohli by sme spolu sedieť v tráve a mať piknik. Už ma fakt bolia nohy. Dnes hneď po škole som vyrazila s ferry na ostrov Rangitoto. Je to najmladšia sopka Aucklandu. Naposledy bola činná pred 600 rokmi a vraj svedkom výbuchu boli Maorovia, ktorí v tom čase už boli na Novom Zélande. Ostrov je takmer neobývaný, ozajstná divočina, pokrýva ho čierna sopečná vyvrenina a zelený prales. Pôvodne na ostrove boli iba malé rastlinky, ale tie vytváraním humusu postupne rástli, lákali vtáčiky, až tam vznikla poriadna džungľa. Počas Vianoc je vraj ostrov červený. Zakvitne tam totiž novozélandský vianočný strom „pohutukawa“.

Na Rangitoto som sa vydriapala až na samý vrch sopky (sú tam turistické chodníčky) a obišla som si kráter. Výhľad na Aucklad je fantastický.

Bol to krásne únavný prechádzkový deň v zeleni. Dnes sa mi aj podarilo kúpiť si autobusový lístok do Bay of Island, kde plánujem stráviť víkend. Tak mi držte palce, aby ten víkend dopadol skvele. Papa.



28.10.

Deň 5

Bay of Island


Ráno sa mi podarilo všetko zmanažovať tak, že som stihla odchod autobusu do Bay of Island z centra mesta o 7:25. Cestovala som s Kiwi tours. Riadil žoviálny chlapík – „Kiwi“, ktorý neustále vtipkoval, ale tú ich „kiwičtinu“ nie vždy rozumiem. Cesta na sever vedie zelenou krajinou, ktorú tvoria prevažne pastviny. Prvýkrát som naživo videla na NZ ovce a kravy! Asi po štyroch hodinách cesty sme dorazili do Paihia – centrum Bay of Island, odkiaľ vyrážajú všetky loďky, ferry, plachetnice. Oproti Paihia je mestečko Russel, prvé mesto osídlené angličanmi. Ja som sa rozhodla vyraziť na výlet loďou spojený s pozorovaním delfínov. Na delfínov sme naozaj natrafili. Tie boli úžasné! Také hravé, plávali, vyskakovali z vody a potom zase zmizli. Pozorovanie delfínov nie je jednoduché, najprv ich totiž treba nájsť a vraj sa treba stále usmievať. Delfíny plávajú v húfoch, zjavia sa a hneď aj miznú. Bol to skvelý zážitok vidieť ich v ich prirodzenom prostredí, vo vzdialenosti dokonca na dotyk ruky. Plavili sme sa pomedzi ostrovy, ktorých je v celom Bay of Island vyše sto. Na lodi som stretla troch Čechov, Zuzku a Rosťu a Lenku. Boli veľmi priateľskí. Tiež tu študujú angličtinu, ale tento týždeň už končia a chystajú sa na týždňové spoznávanie Nového Zélandu. Možno s nimi pôjdem budúci týždeň dole do Rotorua. Závisí to od toho, či nájdem spôsob ako sa dostať späť do Aucklandu. Každopádne budúci víkend plánujem Rotorua a okolie. V Bay of Island som chcela ostať aj v nedeľu, ale keď som sa pýtala na možnosti plachtenia, dozvedela som sa, že kvôli zlému počasiu možno plachetnice ani nevyplávajú. Cape Reinga tiež neprichádzal do úvahy, lebo by som časovo nestihla dostať sa späť do Aucklandu. Tak som sa spontánne narýchlo rozhodla vrátiť sa do Aucklandu dnes, aj keď to znamenalo, že som si nepozrela Paihia ani Russel. Nevadí, ale ostrovy boli pekné. Žoviálny šofér ma vyložil „niekde v severnej časti Aucklandu“, cestu domov som našla bez väčších problémov, pravdaže s mapou v ruke. Zajtra dúfam stihnem zase niečo zaujímavé.



29.10.

Deň 6

Waiaheke


Keďže víkend v Bay of Island sa mi spontánne skrátil na polovicu, nedeľu som mala voľnú. Rozmýšľala som o dvoch možnostiach: Coromandel alebo ostrov Waiaheke. Na zorganizovanie výletu na Coromandel už bolo neskoro, takže rozhodnutie padlo v prospech Waiaheke. Na tento ostrov sa dá dostať ferry, cesta trvá asi 30 minút. Zohnala som aj Betty, tá tam už bola, čo bolo jednoznačne pozitívne, lebo sa tam už vyznala. Wahiaheke island je obľúbené miesto Aucklandčanov a tiež turistov, lebo sú tam pekné prechádzkové trasy, nádherné pláže a malebné vinice. Veľa turistov podniká organizované výlety a ochutnávky vína rôznymi druhmi dopravných prostriedkov, ale my sme sa vydali na nefalšovaný peší výjazd do divočiny. Prvá trasa bola Betty známa, viedla popri pobreží a naskytali sa nám fakt fantastické výhľady na oceán a pláže. Byť tam v lete musí byť fakt skvelé, na plážach sa turisti určite netlačia hlava pri hlave. Obdivovali sme domy – architektonické skvosty, postavené uprostred zelene, viníc, či sadov, poväčšine s výhľadom na oceán, niekedy s vlastnou plážou. Snívali sme o tom, že niektorý s tých domov by nám mohol patriť. Počasie nebolo najlepšie, bolo zamračené a každú chvíľu sa schyľovalo k dažďu. Ale my odvážne turistky sme sa nevzdávali. Dážď nás zastihol už blízko civilizácie, pri Oneroa, takže sme nestihli zmoknúť. V Oneroa sme si dali „fish and chips“ – nezdravý „junk food“. Betty je veľmi komunikatívna, stihla sa dať do reči z dvoma študentami, jeden z nich bol Japonec, druhý bol z Tahiti (!) Zloženie študentov v Aucklande je vskutku spektakulárne. Študenti boli premrznutí, takže zdrhali na pevninu, ale my sme sa nevzdávali. Dali sme si pravé Waiaheke červené víno a teplú čokoládu v neďalekej (asi jedinej) kaviarni s „hipi“, či „hawai“ atmosférou... fakt som sa necítila ako na Novom Zélande. Stále neprestávalo pršať a bolo dosť chladno, ale nám sa ešte nechcelo domov. Vydali sme sa asfaltkou, aby sme to nekomplikovali a v najhoršom prípade sa vedeli rýchlo dostať do prístavu. Cestou sme natrafili na vinicu s možnosťou ochutnávky vína – no nevyužiješ to? Musím povedať, že také drahé víno som asi ešte nepila (aspoň pokiaľ som musela platiť sama). Ochutnávka 5 druhov vína stála 5 NZD. Jeden pohár vína stál 9 NSD! No ale čo už – raz žiješ, no nie? Inak novozélandské víno je pomerne kyslé, asi je to tým daždivým počasím a nedostatkom slnečných dní. Posmelené vínom sme pokračovali v ceste – po žltej značke. Neviem, či to bolo vínom, hustým dažďom alebo únavou, ale začali sme sa strácať, či strácať súdnosť? Žltú značku sme síce stále sledovali, ale zrazu sa začali objavovať kolíky s inou žltou farbou, čo nás dosť miatlo. Novozélandské značenie turistických ciest fakt nie je najlepšie. Z asfaltky sme sa dostali do ozajstnej divočiny, cesta viedla lesom, vysokou trávou, pastvinami (stretli sme hlasno békajúce ovce vracajúce sa z paše). Topánky a nohavice začali byť mokré, ale my sme boli stále optimistky, brali sme to ako nefalšovanú „kiwi experience“. Ale ako čas utekal a prístav sa stále neobjavoval, začala som byť poriadne nervózna. Museli sme totiž stihnúť ferry o 20:15, aby som stihla posledný autobus domov. Nadávala som ako pohan na Nový Zéland a jeho značenie a zároveň som uháňala divočinou. Nakoniec to všetko dopadlo dobre, ferry sme stihli. Unavená v mokrých topánkach som sa dovalila domov a fakt som si užila horúcu sprchu.

Prvý víkend na Novom Zélande dopadol vynikajúco, som nadmieru spokojná.



30.10.

Deň 7

Pondelok


Je pondelok, druhý týždeň v škole. Dopoludňajšia skupina sa zmenila trošku, popoludňajšia trošku viac, niektorí študenti odišli, niektorí pribudli. Na konverzačnej hodine máme novú učiteľku – táto je staršia, ale veľmi fajn, ozajstná „Kiwi“. Na hodinách dosť často rozprávame o „kiwi culture“, čím sú títo novozélanďania výnimoční. Ozajstný „Kiwi“ je človek, ktorý sa narodil na Novom Zélande, teda aj Maori sú „Kiwi“. Nový Zéland je veľmi mladá krajina, väčšina prisťahovalcov sem doplávala v nie tak ďalekej histórii, takže dnešní novozélanďania majú poriadne pomiešanú krv. Tak či onak, „Kiwi“ sú veľmi hrdí na svoju krajinu a svojím spôsobom majú radi tú svoju izolovanosť, aj keď skoro všetci mladí ľudia odchádzajú získavať zámorskú skúsenosť. „Kiwi“ radi žijú „outdoor“, majú radi rôzne športové a pohybové aktivity. Veľmi populárny šport je tu rugby, ale tiež cricket, veľmi je tu rozšírený golf. „Kiwi“ majú radi aj divokejšie zábavky, ako je surfing, kayaking, tramping, dokonca bungee-jumping... Bývanie novozélanďanov je veľmi jednoduché. Mám pocit, že sa tu nie veľmi venuje pozornosť upratovaniu a udržiavaniu čistoty v ponímaní ako sme my zvyknutí – aby sa všetko lesklo. Ľudia tu majú vo svojich domácnostiach zvieratká (psi, mačky), takže o úhľadnej čistote nemôže byť reč. Stravovacie návyky novozélanďanov sú biedne. Žijú na toastoch, polotovaroch a „junk food-e“. A majú radi „sarcasm“ :)


31.10.

Deň 8

Utorok


Dnešný deň nebol fakt ničím výnimočný. V škole klasika, dnes sme sa trápili s anglickými „časmi“, ktorých používanie fakt nie je jednoduché. Zajtra nás vraj čaká test, no to som zvedavá, čo to bude a ako to dopadne.

S Betty sme sa rozhodli cez víkend sa pridať k Čechom Rosťovi a Zuzke, už sme si aj kúpili spiatočný lístok z Rotorua do Aucklandu, takže to hádam všetko dobre dopadne. Komunikácia s Betty nie je jednoduchá, lebo jej angličtina je fakt „basic“, niekedy som z toho doslova unavená. Asi by bolo lepšie byť v kontakte s „native Kiwi“, ale študenti prirodzene inklinujú k skupinkám zo školy. Západní Európania k západným Európanom, východní Európania k východným Európanom, Ázijci k Ázijcom (nie som si istá či sa delia na Japoncov, Kórejcov, atď., pre mňa vyzerajú všetci rovnako). Inak v Aucklande žije veľká skupina prisťahovalcov z Ázie, na uliciach ich vidno takmer viac ako „Kiwi“. A ázijských reštaurácií, fast foodov a obchodov je tu neúrekom. Vraj rodení „Kiwi“ z naozajstného Nového Zélandu (mimo Aucklandu) sa sami čudujú, prečo je v ich najväčšom meste toľko šikmookých. Na uliciach sem tam vidím aj Maorov, od „pakeha“ (belochov) sa odlišujú podstatne mohutnejšou stavbou tela, sú tmavší a obvykle majú na tele tetovanie, tetovanie na tvári som ešte nevidela. Ale hádam v Rotorua...

Dnes som si kúpila skvelú mapu sveta, kde je svet obrátený na hlavu a New Zealand vyzerá ako pupok sveta. Už sa teším, ako si tú mapu zavesím na stenu – asi v kancelárii, aby som sa v strese mohla „postaviť na hlavu“.


01.11.

Deň 9

Prvý novembrový deň


Včera bol Halloween, ten americký „sviatok“, ktorý komercia pretláča do celého sveta. Dnes je sviatok Všetkých svätých a myslím na svojich blízkych, ktorí tu už nie sú s nami.... ale tu mi to fakt tak nepríde, že sú dušičky, keď je vonku jar. U nás už iste mrzne a ľudia idú páliť sviečky. Neviem, či novozélanďania majú takýto zvyk, ale vraj sú prevažne veriaci, takže kto vie? Inak v obchodoch tu už všade začína vianočná výzdoba, je to naozaj zvláštne – Vianoce v lete.

Dnes sme v škole test, ale necítim sa veľmi „confident“, mali sme totiž napísať text o obrázku, a mne fakt tá opisná angličtina až tak nejde. Navyše som dostala odpoveď zo školy v Queenstowne, že kurz si síce môžem skrátiť, ale peniaze naspäť nedostanem. Nemám dobrú náladu...

Popoludní sme vyrazili s troma spolužiačkami – Ruska Valerie, Japonka Mana a Nemka Natalia – na One Tree Hill. Je to tiež jedna z bývalých sopiek, na ktorých sa Auckland rozkladá. To že je Auckland obrovské mesto, vidno zo „summitu“, t.j. vrchu One Tree Hill, sú odtiaľ úžasné výhľady a Auckland sa ťahá, až pokiaľ oko dovidí. Vraj je to druhé najrozľahlejšie mesto na svete. S holkami bola sranda, vymenili sme si e-mail adresy a budem len rada, keď naše kontakty udržíme. Po „vyčerpavajúcej“ prechádzke sme zapadli na kávu a muffin do jedinej dostupnej kaviarne – Mc Café, ale capucino bolo fajn a dobre padlo. Večer sme šli do planetária, hlavne na radosť Valerie, Rusky, ktorá odjakživa túžila byť astronómom.... no tí Rusi, čo neustále lietajú vesmírom. Nikdy predtým som nebola v planetáriu a zúčastniť sa na prezentácii hviezd na južnej strane pologule bolo celkom zaujímavé, ale až tak veľmi ma to nenadchlo. Krajšie by bolo pozorovať hviezdy niekde v prírode.



02.11.

Deň 10

Takapuna beach


Dnes bol naozaj nádherný slnečný deň. V škole sme celý deň pozerali filmy. Doobeda strašná a depresívna blbosť o časovej slučke, popoludní dosť naturálny film o maorskej „kultúre“ dnešnej doby. Film bol veľmi dobre spracovaný, ale bolo v ňom veľmi veľa surového násilia. Bola som z toho veľmi smutná a tak trochu sa mi otvorili oči, čo sa Maorov týka. Veľa Maorov vraj aj dnes žije v dosť biednych podmienkach, žijú zo dňa na deň, chlascú, a sedia v kriminále (vraj až 70% väzňov na NZ sú Maorovia). Ale aj tak verím, že maorskú kultúru spoznám aj z pozitívnej stránky.

Hneď po škole sme s Betty vyrazili na Takapuna beach. Je to veľmi obľúbená pláž v severnej časti Aucklandu, kde aj ja bývam u homestay family. Popri pláži vedie chodník až na Milford beach, bola to nádherná prechádzka. Cestou sme „odbočili“ pozrieť si Lake Pupuke, pekné miesto na rybárčenie či windsurfing. Na Novom Zélande sa pomaly ale isto začína leto.



03.11.

Deň 11

Waiaheke – sme tu zas


Slnečné počasie na Novom Zélande pokračuje a bola by večná škoda nevyužiť to. Dnes bol piatok a školu sme mali len dopoludnia. Pôvodne som mala úmysly vynechať školu a urobiť si jednodňový výlet na Coromandel, ale to skrátka nie je možné, pretože cesta autobusom tam trvá večnosť. Ideálny spôsob prepravy na Novom Zélande je auto – vlastné, či prenajaté. S Betty sme sa teda rozhodli vrátiť sa na ostrov Waiaheke. Pre Betty je to najkrajšie miesto na Novom Zélande a ja tiež veľmi nenamietam. V porovnaní s prvým výletom na Waiaheke, bol tento výlet viac pasívny, zato sme si o to viac užívali slnka a nádherných pláží. Prechádzka bola veľmi krátka, ale máčanie nôh v piesku a v oceáne nemalo chybu. Betty sa odhodlala aj pre kúpanie v mori na osamelej pláži, ale vlny boli príliš búrlivé na to, aby človek vedel vo vode vydržať. Čím ďalej poznám Betty, tým viac spoznávam aj negatívne stránky jej osobnosti. Z môjho anjela sa stáva malý diablik. Ale tiež si uvedomujem, že Betty mi svojím správaním nastavuje zrkadlo. Uvedomujem si, že aj ja sa občas správam neznesiteľne.

Na večer Betty kúpila fľašu novozélandského vína Savignon Blanc z oblasti Nelson a toto fajnové víno sme dorazili na pláži a bolo nám fajn a veselo. Ja som utekala na ferry o hodinu skôr ako Betty, aby som stihla bus domov. Cestou do prístavu som šla usmievajúc a vznášajúc sa nejaký ten centimeter nad zemou, mala som feeling of free spirit. Bolo to fajn popoludnie.


04.11.

Deň 12

Rotorua – day 1


Posledný víkend v Aucklande a plán víkendu je jednoznačný: Rotorua, ktorá sa všeobecne považuje za centrum Nového Zélandu a je to veľmi atraktívne turistické miesto. V škole sme mali možnosť využiť organizovaný výlet, ale ja som sa rozhodla využiť možnosť zviesť sa dole autom s Rosťom a Zuzkou – Čechmi, ktorých som stretla v Bay of Island. Pridala sa aj Betty, aby mi nebolo otupno na ceste späť. Na cestu sme vyrazili v sobotu ráno, Zuzka a Rosťa ma vyzdvihli blízko miesta kde bývam a Betty naskočila v centre mesta. Cesta nadol trvala asi 4 hodiny, ubiehala pomerne rýchlo, sprevádzaná neustálym „štebotaním“ Betty. Míňali sme krásne prírodné scenérie, zelené kopčeky, všade ovečky a kravičky. Severný ostrov je naozaj celý zelený, sheep and cattle everywhere.

Náš prvý cieľ bolo zaistenie ubytovania v meste Rotorua. Rotorua nás privítala charakteristickým zápachom skazených vajíčok. Betty vopred zarezervovala izbu pre 4 osoby v backpacker Trek v centre mesta. Úrovňou ubytovania som bola príjemne prekvapená. Od backpacker som očakávala nižšiu úroveň, ale bolo tam pekne čisto – v izbách aj spoločných hygienických zariadeniach. Dlho sme sa v meste nezdržiavali, pokračovali sme v ceste na juh do Wai-O-Tapu „thermal wonderland“. Je to známa turisticky navštevovaná oblasť s termálnymi prameňmi a krátermi a intenzívnym zápachom síry. Výstižne povedané – it smells like in hell. Človek si tam naozaj pripadal ako v pekle. Každopádne, bolo to fascinujúce pozorovať farebné termálne jazierka, bublajúce krátery, ale aj živú prírodu, ktorá sa špecificky prispôsobuje existencii v týchto podmienkach. Je veľmi nebezpečné schádzať tam z vyznačených ciest. Asi po dvoch hodinách blúdenia v „pekle“ sme pokračovali v našej ceste. Trošku sme sa motali, lebo sme sa snažili nájsť prírodný „hot pool“ bez poplatku, ale cestou sme aspoň natrafili na „mud pool“ – bublajúce blato. Prírodné kúpele sa nám podarilo po chvíli objaviť, Betty, Zuzka a Rosťa sa aj okúpali v horúcich a studených prameňoch, ja som musela tento pôžitok oželieť. Naša ďalšia cesta viedla smerom k Rotorua, zastavili sme sa vo vulkanickom údolí Waimangu, ale boli sme tam príliš neskoro, takže dnu sme sa nedostali. Trošku ma na Novom Zélande zaráža, že skoro všetky neobvyklé prírodné scenérie sú ohraničené a sprístupnené za poplatok.

Naším ďalším úmyslom bolo pozrieť si večer maorskú dedinu a maorské predstavenie, takže sme sa zastavili v Info centre v Rotorua, aby sme zistili nejaké bližšie info. Ako najvýhodnejšia alternatíva sa nám javila Te Puia, maorské kultúrne centrum a termálna oblasť v jednom, ale to sa konalo až na ďalší deň. Mali sme ešte čas, tak sme sa vydali k jazerám v blízkosti Rotorua. Cestou sme zastali pri známych jazerách Green Lake a Blue Lake, ktoré ležia pri sebe a pri peknom slnečnom počasí vidno rozdiel v ich farbách, my sme ale to šťastie v podvečernom polooblačnom šere nemali. Zaujímavé je, že na Blue Lake sú dovolené rôzne aktivity, kdežto Green Lake patrí len Maorom a pre ostatných je „tapu“. Naším posledným cieľom pre tento deň bolo jazero Tarawera, krásne mystické jazero a pohľadom na vyhasnutý vulkán Tarawera. Bolo tam úžasné ticho, v podvečer trošku tajomne a pohľad na Mount Tarawera, týčiaciaci sa nad jazerom, bol fascinujúci. Snívam o treku na Taraweru. Po návrate do Rotorua sme boli dostatočne unavení, avšak my s Betty sme ešte vyrazili na večernú prechádzku do parku v Rotorue, ktorý je v podvečer riadne depresívny s dymiacimi krátermi. Betty prejavila pichľavú stránku svojej povahy, takže som bola trošku nesvoja, ale nakoniec sme zakotvili v pube Pheasant Plucker, kde hrala pohodová jazzová živá hudba, dali sme si pivo a víno a k tomu sendvič odvedľa zo Subway a bolo nám celkom fajn. Do postele sme padli ako podťaté.



05.11.

Deň 13

Rotorua – day 2


Ráno o siedmej vstávačka (s miernymi opozdeniami) a raňajky v hostelovej spoločnej kuchyňo-jedálni. Bolo to tam veľmi dobre vybavené. Zuzka ma pozvala na kávu a raňajky, oni sú takí fajní ľudkovia. Naším pôvodným cieľom bolo vydať sa späť na jazero Tarawera a urobiť si prechádzku k vodopádom, ale zistili sme, že cesta by bola veľmi komplikovaná a dlhá, tak sme to rýchlo prerozhodli. Na mape sme našli „Okere falls“ a znelo to dostatočne zaujímavo na to, aby sme si tam urobili zastávku. Najprv sme tam nenašli nič svetoborné, až na dva raftujúce člny, ale neskôr sme prišli na to, že sa tam predsa dá urobiť pekná prechádzka v divočine. Toto bola pre mňa asi najkrajšia časť tohto víkendu. Prechádzka v ozajstnej divočine, zelenej džungli s obrovskými papraďami a „izbovými“ rastlinami, ktoré tam rastú ako stromy, s divokou riekou a malými vodopádmi. Hurá, dokonca som videla aj svoj prvý strom Kauri, ktorý dokáže narásť do ohromných rozmerov. Ten môj bol ešte „malinký“. Bola to skvelá aktivita na dopoludnie. Na obed sme už boli späť v Rotorua, lebo sme mali vstupenky do Te Puia. V Te Puia som za celý svoj pobyt na Novom Zélande videla dosiaľ najhustejšiu koncentráciu turistov. Je to geotermálna oblasť, upravená do veľkého parku s možnosťami prechádzok popri vyhasnutých aj živých gejzíroch. Je to tiež kultúrne centrum Maorov, ale také umelé vytvorené pre turistov. Ozajstnú maorskú dedinu s tradíciami človek asi len tak ľahko nezažije. Ale páčilo sa mi, že v parku sú umiestnené tabuľky s rôznymi maorskými slovami. Vystúpenie maorov bolo veľmi pekné a spektakulárne, celkom ma to nadchlo, najmä ich typický tanec s pokrikmi „haka“.

V Te Puia som konečne videla svojho prvého vtáka kiwi. Chudáčik tam bol za sklom pozorovaný tisíckami turistov z celého sveta. Vravela som si, že svet je celkom nahlavu. Vraj kiwi vtáci žijú ešte aj vo voľnej prírode, ale vychádzajú len v noci, takže nikto presne nevie, koľko ich je. Je to veľmi krehké stvorenie a má veľa prirodzených nepriateľov, hlavne possum – ten hnusný premnožený stvor, ktorého je na NZ viac ako oviec.

V Te Puia sme strávili celé popoludnie, dali sme si tam aj obed (sendviče) a kávu. Zuzka a Rosťa sa rozhodli ostať v Rotorua ešte ďalší deň, keďže ich nadchla možnosť raftovania. V Rotorua sme sa rozlúčili, nám o piatej odchádzal autobus späť do Aucklandu. V Aucklande strieľali ohňostroje, ešte stále sa oslavoval akýsi dávny podpaľač parlamentu, ktorý by bol dnes považovaný za teroristu. V jednom pube sme si ešte dali jeden pohár bieleho vínka a už som utekala na autobus domov.

Dnes bol môj narodeninový deň a takýto spôsob oslavovania narodiek sa mi celkom páči – vidieť pekné miesta, sledovať ohňostroje a predstavovať si, že to sú pre mňa, plus nejaké to víno, paráda. Moji drahúšikovia doma na mňa nezabudli, sms-ky od Aduli, mamy aj Erika došli.



06.11.

Deň 14

Posledný týždeň v Aucklande


Začal sa môj posledný týždeň v Aucklande. Mám ešte v úmysle stihnúť nejaké aktivity, ale nič sa neudeje, keď niektoré z nich neabsolvujem. Sky Tower, Auckland museum, Zoo, Mission Bay... Dnes popoludní k nám do skupiny zase pribudli noví študenti, tentokrát traja chalani, ktorí všetci na prvý pohľad vyzerali ako rodení Španieli. Ale nie. Dvaja sú Nemci... a jeden Švajčiar z juhu Švajčiarska – veľmi sympatický 30-tnik s kukučom a správaním Taliana. Hneď sa ma pýtal ako sa volám (a či viem čo znamená moje meno), koľko mám rokov (a vraj vyzerám mladšie) a aké som znamenie (keď som povedala, že škorpión, tak sa hneď zháčil – vodnár jeden!)

Po škole som vyrazila smerom k múzeu, ale zistila som, že je otvorené len do piatej, takže nestíhačky. Prešla som sa späť do centra mesta po Parnell street s obchodíkmi, kostolíkmi a kaviarničkami a napokon som si kúpila knihu v angličtine od Paolo Coelo. Bola som inšpirovaná spolužiačkami, ktoré čítali knihy v angličtine, tak sa chcem troška challengovať.

Domov som prišla dosť skoro, pomaly sa tu zabývavam, ale čo z toho keď tento týždeň už odchádzam. Tak dobrú noc teda.


07.11.

Deň 15

Rozhovory


Počasie v Aucklande sa zmenilo k horšiemu, je zamračené a prší. Moje plánované aktivity redukujem na minimum. Tak či onak mám tendencie k leňošeniu, nejak sa mi nechce podnikať veľké akcie. Po škole sme sa stretli s Betty, ale nič extraordinérne sme nepodnikli, boli sme na krátkej prechádzke v prístave, potom v meste a nakoniec sme zakotvili v Starbucks café na pohár čokolády. Domov som došla pomerne skoro, takže som stihla Myru aj večeru. Myra chodí veľmi zavčasu spať, lebo do práce vstáva ešte v noci. Po večeri sme sa zarozprávali s Junom, neuveriteľné, prvýkrát počas tých troch týždňov, ktoré trávime v jednom dome. Napriek tomu, že Junova angličtina nie je nič moc, to bol celkom zaujímavý rozhovor a dozvedela som sa zaujímavé veci o japonskej kultúre. Jun mi tiež vysvetľoval tie ich japonské znaky. V japonských znakoch sa skrývajú rôzne významy, napr. Japonsko znamená niečo ako „basic“ a „sun“ – po našom: krajina vychádzajúceho slnka. Moje meno – Beata sa vraj nedá napísať v znakoch.... pretože by malo negatívny a asi aj nezmyselný význam. Smiala som sa na tom, lebo vraj by to obsahovalo tieto významy: toaleta, poľnohospodárstvo, Ázia... Japonci vraj neradi vyčnievajú z radu a radi sú priemerní. Vraj nezvyknú vyjadrovať nahlas svoj názor. Vraj sú veľmi jednoduchí a zároveň komplikovaní. V práci vraj celé dni meetingujú, rozprávajú a vyjednávajú a potom pracujú po večeroch ako mravce. Japonsko je bohatá krajina, ale ľudia nie sú extrémne bohatí, lebo bývanie, služby a transport sú veľmi drahé. Príroda v Japonsku je vraj veľmi pekná a vraj majú veľa zelene. No bolo by každopádne zaujímavé navštíviť túto krajinu.

Večer som volala Ťuťovi, lebo mi písal smutne naladenú sms-ku, ale dúfam, že už bude v pohode.


08.11.

Deň 16

Sky Tower


Práve som sa vrátila z pub night, boli sme v obľúbenom pube Margaritas, bolo fajn, strašne veľa študentov z WWS. Stále viac si uvedomujem, že sa mi tu začína páčiť a práve teraz musím odísť, ale to je život a dúfam, že na juhu tiež spoznám zaujímavých ľudí. Najúžasnejšie na tomto pobyte je spoznávanie ľudí z rôznych kútov sveta. V pube je jednoduché sa zamiešať, lebo sa všetci cítime na jednej lodi. Bolo by fajn, keby sa mi aspoň zopár kontaktov zo školy podarilo udržať. Začínam pociťovať, že sa stávam viac „open-minded“, ale ešte potrebujem nejaký ten týždeň na Novom Zélande. Dôvody, prečo sem študenti prichádzajú sú rôzne. Mala som „talk“ s Canom, jeho dôvody boli podobné mojím. Tiež už mal dosť práce a doterajšieho životného štýlu a potreboval zmenu. To je jedna skupina študentov. Potom sú tu mladí ľudia, ktorí práve dokončili štúdiá a spoznávajú svet, Nemci vo väčšine prípadov robia „internship program“, t.j. prácu zadarmo po ukončení štúdia na univerzite.

Dnes po škole som bola aj na Sky Tower. Lístok mi predávala Maureen, ktorej priateľ je zo Slovenska, dokonca z Košíc. Obidve sme sa tomu potešili. Počasie bolo fajn, trošku oblačné ale slnečné, ideálne na pekné vyhliadky. Pokochala som sa, urobila zopár fotiek, a potom som si dala vanilla-laté a cookie o poschodie nižšie, s výhľadom na vysoké budovy a sem-tam aj na odvážlivcov skákajúcich z veže. Cítila som sa fajn a v pohode, aj keď som tam bola sama, popíjala som kávu a čítala knihu, no asi to musím začať praktizovať aj na Slovensku. A tiež musím na Slovensku začať cestovať. My tam fakt žijeme dosť nezáživný život.

Večer som volala mame a kredit na karte je zase fuč. Už máme polnoc, tak dobrú noc teda.


09.11.

Deň 17

Wild wild west


Deň po dni sa mi v Aucklande a na Novom Zélande páči viac a viac. V škole sa cítim viac confident a spoznávanie ľudí je so easy. Daisuke z Japonska je funny chlapec, je to taký maskot školy, lebo je tu už celú večnosť. Včera sme si v pube uťahovali z Betty, že Daisuke je Francúz a ona celkom slušne naletela. Začínam mať rada „kiwi“ sarkastický humor. Dnes mi dal Daisuke vizitku, ktovie, možno mu napíšem mailko a ktovie, možno mi aj odpíše. Dnes sme sa v škole učili pravidlá cricketu a zajtra by sme si to mali vyskúšať naživo, no to bude sranda. Pobyt na NZ mi viac ako prospieva. Dnes sa rapídne zhoršilo počasie, pršalo a fúkal vietor, skoro ako víchrica. Popoludní sme využili ponuku „half-kiwi“ Grega, ktorý sa podujal na výlet s dvoma Beátami. Boli sme na Piha beach na západnom pobreží pri Tasmanovom mori. To miesto musí byť za slnečných okolností úžasné. Sú tam pláže s čiernym pieskom. My sme tam ale zažili búrlivé more, hurikán a čierny piesok vo vlasoch, v očiach, všade. Greg bol celkom fajn, po výlete nás pozval na večeru do ozaj exkluzívnej reštaurácie se vším všudy, aj s dezertom Pavlova a s fajným novozélandským vínom. Greg ma trošku zarazil, lebo ma prirovnal k neobrúsenému diamantu a vraj ma je škoda vrátiť sa do k „waste“ (???) Tak či onak mám pocit, že niečo musím so svojím životom urobiť. Dúfam, že ďalšie 3 týždne na NZ mi pomôžu prísť na to, čo vlastne chcem.