Nový Zéland - cestovateľský denník

Krajina dlhého bieleho oblaku Aotearoa



Rok 2006. Moja prvá veľká cesta. Výlet za hranice svojich možností na opačný koniec sveta. Vždy som snívala navštíviť túto krajinu. Oplatí sa ísť za svojimi snami. Po mnohých rokoch som objavila svoj denník. Na mnoho vecí som už aj zabudla. Aké bolo príjemné si to pripomenúť. Celkom osviežujúce čítanie. Písanie som milovala už vtedy. Zároveň je zaujímavé vidieť a vnímať svoj vlastný vývoj a to nielen v štýle písania, ale aj v náhľadoch na život a na svet. Ale ten môj "zvídavý duch", ten je tu stále. Túžba objavovať, spoznávať nové krajiny, nové miesta, nových ľudí. S radosťou som dávala dokopy tento denník a fotky a s láskou publikujem na svojom webe.


Wikipédia
Nový Zéland (angl. New Zealand, maor. Aotearoa) je ostrovný štát v Austrálii a Oceánii. Je tvorený dvoma hlavnými a mnohými malými ostrovmi v juhozápadnej časti Tichého oceánu. Nový Zéland je známy pre jeho izoláciu, od Austrálie na severozápade je oddelený asi 2000 km širokým Tasmanovým morom. Najbližší susedia severne sú Nová Kaledónia, Fidži a Tonga. Väčšinu populácie tvoria pôvodní Európania (tzv. Pākehā) a najväčšou menšinou sú pôvodní obyvatelia – Maoriovia. Predovšetkým v mestách predstavujú tiež aj ne-Maorijskí Polynézinčania a Ázijčania podstatnú menšinu.

21.10. – 22.10.

Deň -1-2

Budapest, London, Hongkong


Do Budapešti sme dorazili asi 5 hodín pred odletom v snahe byť tam „načas“. Pravdaže checking začal až 2 hodiny pred odletom. Ťuťo stepoval, ale vydržal ma podporovať až do checkingu. Pri rozlúčke aj slza vyšla (mne), ale aj tak sa teším, no nie?

Ešte na letisku sme si všimli obrovského dlhovlasého chlapa, no a hádajte, kto sedel pri mne v lietku do Londýna? No obrovský dlhovlasý chlap – on pri okne, v strede nikto, ja pri uličke. Pri checkine som si pýtala miesto pri uličke, aby mi bolo pohodlnejšie, ale úspešnosť bola 1:3, a uličku som vyhrala iba na najkratšej trase.

Let do Londýna prebiehal v pohode. Prílet bol krásny – všade v Londýne strieľali ohňostroje. Žeby na moju počesť? Ha-ha, asi nie – myslím, že je nejaký štátny sviatok. Londýn musí byť pekné mesto, raz si ho musím pozrieť. Londýnske letisko Heathrow je škaredé a depresívne. Predpokladám, že je to jedno z najstarších letísk v Európe, takže nie je krásne vyblýskané ako napr. letisko v Mníchove. Na zemi sú všade koberce (no England...) Veľa času na prestup som nemala, ale hodinový časový posun (-1) to istí. Na boarding do Hongkongu čakajú tak 50:50 šikmookí a európske typy.

Musím poznamenať, že všetky lety boli viac-menej načas. Úžasná presnosť v porovnaní s európskymi letmi (dúfam, že to tak bude aj na ceste späť).

V lietku z Londýna do Honkongu som „vyfasovala“ miesto v stredo-strede. Pri mne z jednej strany čínski manželia (socíkovské typy), z druhej strany flegmatická dievčina. Tá mala „na háku“: vypnutie mobilu, odloženie tašky do úložného priestoru, toleranciu k spolucestujúcim (mne! – no toto??). Na tolerantných cestujúcich som tentokrát šťastie nemala, predo mnou sedel chlapík, čo sa nehorázne rozvaľoval, no a „japon“ za mnou mi neustále kopal do stoličky. Napriek tomu, že som sa skoro celú cestu nemohla pohnúť zo sedadla, som to prežila vcelu v pohode, aj vďaka tomu, že som si celkom slušne pospala. Pri letoch na dlhé trate sa o človeka starajú. Dostali sme deky, slúchadlá, zubné kefky. A celú cestu sú k dispozícii monitory, kde si človek môže pozrieť nejaký ten film a tiež sa dá sledovať trasa letu. Napr. ma fascinovalo, že sme leteli nad Tibetom. Len škoda, že z lietka nič nevidno. Letisko v Honkongu je ako zo starého filmu, alebo z Marsu... Nápisy sú okrem angličtiny všade v čínskych znakoch. Čakanie bolo tentokrát dlhšie. Nenápadne som sledovala cestujúcich do Aucklandu a typovala som, kto z nich je „Kiwi“.

V lietku som sedela pri okne. Pri mne sedel chlapík – prďola s plešinou, novozélanďan, ktorý sa po vypití pár pohárov vína veselo ku mne prihováral. Minimálne 50% som mu nerozumela, ale tvárila som sa odvážne. Chlapík po vytriezvení už taký odvážny nebol, ale medzitým mi stihol dať svoju vizitku s tým, aby som ho kedykoľvek kontaktovala, vraj mi ukáže okolie a vraj nehryzie. Tak čo, zavolám mu alebo nezavolám...?


23.10.

Deň 0

Príchod na Nový Zéland


Prílet na Nový Zéland bol úžasný. Krajina dlhého bieleho mraku. Pri prílete vidno dlhé pobrežie. Do Aucklandu sa prilieta z mora a okolie je kopčekovité a zelené. Domy len sem-tam, miesta na bývanie je tu spústa.

Vstup na Nový Zéland je v pohode, pracovník na vstupe (colník?) mi položil zopár bežných otázok, ale nič strašné, ako to možno vyzerá z prísnych upozornení o nemožnosti dovážať potraviny, turistickú obuv, atď. Prvý dojem z ľudí bol pozitívny, ľudia sú v pohode, nápomocní a milí. Taký bol aj pracovník na „baggage claim“. Jedna batožina mi totiž nedorazila. Na druhý deň mi ju doviezli až na adresu hostiteľskej rodiny.

Na letisku ma vyzdvihla Diane, ale tá ma hneď „dropla“ do shuttle busu, lebo vraj bola „busy“. Nevadí, odvoz bol zadara a doviezli ma až k domu hostiteľskej rodiny.

Moja hostiteľská rodina je vlastne len jedna osoba – Mrs. Myra Stone, jej deti a vnúčatá totiž žijú v zahraničí. Stretnutie s Mrs. Stone bolo „easy“, ale ubytko ma trošku šokovalo, predsa len som čakala trošku vyšší štandard. Asi som rozmaznaná zo služobných pobytov v hoteloch. V dome je akože poriadok, aj v mojej izbe, ale všade je tu zašlá špina a pach. Teta Stonová má totiž psa, ktorý je členom rodiny, takže to veľmi na čistote nepridáva. Dom je sadrokartónový, taký švédsky štýl. Bola som prekvapená, že v Aucklande prevažuje takýto typ domov. V domoch nie je centrálne vykurovanie, takže prvý dojem (stále trvá) bol pocit chladu.

Pes pani Stonovej – sučka Lisa je veľmi veselý typ. Neustále skáče a dobiedza, čo je dosť otravné, hlavne keď má človek na sebe čisté veci. Pani domáca ho fakt drží ako vlastné dieťa. Takže čo sa dá robiť? Treba byť tolerantný a snažiť sa to vydržať. Inak ani zmenou hostiteľskej rodiny by som veľa nevyhrala, domáce zvieratká tu totiž má asi 80% obyvateľov.

Tak či onak, po ceste som bola taká unavená, že som si dala sprchu a spala som až do ďalšieho rána.



24.10.

Deň 1

Prvý deň v škole


Good morning Auckland. Po včerajšom vlhkom a upršanom počasí zasvietilo slnko. Krásne privítanie nového rána. Vtáčiky tu ráno čvirikajú, no romantika. Vstala som dosť skoro, takže som stihla kúpeľnu ako prvá. V kuchyni som stretla Juna. Je to japonský chlapec, ktorý taktiež prebýva u tety Stonovej. Ostane tu 3 týždne. Jun je veľmi milý chlapec, but his level of english is very low. Ťažko sa s ním človek dohodne. Jun pri jedení mľaská a s obľubou upadá do hmkania, výsledkom ktorého je väčšinou aj tak niečo mimo kontextu. Jun má nejaké zdravotné problémy s kosťami, pri chôdzi používa paličku a veľa nevládze chodiť. Každopádne bol gentleman a do školy sme šli spolu busom. Bus je na môj vkus nehorázne drahý a flexibilita prepravy v Aucklande je veľmi zlá. Človek si musí zakúpiť lístky iba do konkrétneho distriktu, a lístok neplatí nikde inde.

V škole sme robili vstupný test, pre mňa úspešný, najvyšší level. Dopoludnia sme mali tiež zoznámenie so školou a úvodné inštrukcie. Recepčná Miriam je rodená Slovenka, predstavte si. Emigrovala na Nový Zéland a tu sa aj zoznámila s manželom. Dala mi zopár rád, ale asi polovicu som neudržala v pamäti, tých prvých informácií bolo dosť veľa. Majiteľ školy je strelený chlapík s nastrelenými vlasmi. Jeane, ktorá má na starosti ubytovanie, bola veľmi vážna a svojím spôsobom prezentovania „kiwi“ kultúry ma viac zneistila, ako nadchla.

Popoludní som mala prvú hodinu konverzácie. Bolo to celkom v pohode. Snažím sa byť proaktívna. V skupine máme prevažne šikmookých a germánov. Spolužiaci vyzerajú byť zatiaľ dosť neosobní. Možno je to tým, že väčšina z nich je tu už nejaký čas a väčšina z nich tu ostane niekoľko mesiacov. Internet connection wifi dnes nefungoval. Computer room je beznádejne obsadená. Pevne verím, že sa to v nasledujúce dni zmení.

Cestou späť zo školy som sa nestratila, aj keď som k tomu mala tendencie. Pani Stonová mi pripravila večeru z polotovaru. Myslím, že u pani Stonovej sa fajnovejšej večere nedočkám, ona je totiž pôvodom Škótka, a tak to aj u nej vyzerá – dosť úsporne... Len dúfam, že nasledujúce 3 týždne nebudem existovať na rizote, toastoch a hamburgeroch.

Po večeri som sa šla poprechádzať v North Shore. Vzdialenosti sú tu dlhé, počasie premenlivé, takže to nebola žiadna sláva. Ale aspoň sa začínam orientovať. Všimla som si, že v Aucklande jazdia prevažne staršie značky áut, odhadom tak staršie ako 5 rokov. Ktovie prečo? Žeby tá ich ekonomická úroveň nebola predsa až taká vysoká ako je všeobecne prezentované? Tiež sa mi zdá, že bicykel je tu málo využívaný dopravný prostriedok. Asi je to tým počasím. Počasie v Aucklande je veľmi premenlivé, je tu veľmi vlhko a človek má väčšinu času pocit chladu. Auckland je vraj mesto štyroch ročných období, je možné tu zažiť všetky druhy počasia počas jedného dňa. Celkovo to tu vyzerá podobne ako v Anglicku. Jazdí sa vľavo, obchody vyzerajú anglicky, zariadenie domov má anglický štýl, na zemi sú koberce a kohútiky sú separátne. Raňajkujú sa cereálie a toasty.

Keď som sa večer vrátila domov, všetci už spali. Ja som ešte stále dopletená z časového posunu. Popoludní som unavená a večer sa mi nechce spať. Mám homesick.


25.10.

Deň 2

Pub night – making new friends


Časový posun ma stále drží v strehu. Vstala som ráno o štvrtej, keď pani Stonová odchádzala do práce a už som nevedela zaspať. Nevadí, aspoň som si hneď ráno obsadila kúpeľňu. Bŕŕ, stále tá zima...

Na raňajky zopár toastov, nech to para tlačí, a zaránky som vyrazila do ulíc, Juna som nechala doma. Veď sa už vyznám, no nie? Ráno som urobila prvé fotky domu, zelene a tak, a aj zopár záberov z mesta. Ešte som stihla turistické centrum a utekačka do školy. Dnes som mala už aj prvú lekciu gramatiky v skupine s Jeremy-m. Tiež strelený „kiwi“ typ. Dnes sme preberali adjektíva ako napr. awesome, awe-inspiring, magnificant, gorgous... Na obed zase burger king. Ráno som totiž v letku zabudla doma obed. Cez obed som síce zašla do downtown shopping center, kde je viac možností stravovania, ale bolo tam tak nehorázne veľa ľudí, že som znechutená (a stále hladná) ušla. Vyzeralo to tam podobne, ako „stravovacie centrum“ v našej Optime. Kiwičania sa podľa mňa stravujú hrozne nezdravo, samý „junk food“. Ale na druhej strane je tu všade vidno kadejaké „medical“ centrá, skrášľovacie miesta, relaxačné miesta, dentistov, chiropraktikov... Človek má pocit, že každý „Kiwi“ má nejaké zdravotné problémy. Inak všímam si, že domáci majú fakt poškodenú pokožku z intenzívneho slnka, skoro všetci sú pehaví. Odporúčanie domácich je – natierať sa opaľovacím krémom 30+.

Dnes večer sme mali aj „Pub night“ v Play house. Je to také posedenie študentov pri pive. Skvelá možnosť, ako sa zoznámiť aj s ďalšími ľuďmi mimo skupiny. Je tu Beata z Poľska, šikovné malé blonďavé dievčatko. Valeria z Moskvy, ukecaná Ruska, ktorá má rada veľkomesto. Mana, malá Japonka, ktorá strašne veľmi chce rozprávať po anglicky. Jun si vypil pivko a trošku sa pripil, takže sa nám prihodilo, že sme zmeškali autobus. Ďalší sme mali až o hodinu, takže som domov dorazila ho-to-vá. Tak dobrú noc a sladké sny New Zealand.




26.10.

Deň 3

Anjel strážny na cestách


Dnes bol po všetkých stránkach úspešný deň. Ráno o tretej ma síce zobudili SMS-ky (mama a Aďa sa asi dohodli, že pošlú naraz a v noci), a potom som nemohla zaspať, ale ku podivu som sa prebudila v dobrej nálade. Ráno som dojedla včerajšiu večeru, potom utekačka do školy, ešte pred školou som stíhala kúpiť veľmi dôležitý opaľovací krém (30+)! Hodiny angličtiny – klasika, neberiem to veľmi vážne, ale možno by som mala. Minimálne si obnovovať slovnú zásobu, tam mám vážne medzery. Dnes som sa dostala na internet, dokonca fungovalo aj wifi pripojenie v kuchynke. Ťuťa som prebudila v noci a aspoň sme si online vymenili zopár e-mailov. Dnes som si chcela zakúpiť aj víkendový pobyt, ale Tongariro bolo zrušené kvôli zlému počasiu. Čo teraz? Som celkom lost. Stráviť celý víkend na Coromandel sa mi nechce. Takže mojím úmyslom je navštíviť popoludní niektorú cestovku a vybrať si nejaký ten výlet. Ale zpred školy som bola „unesená“ Beatou z Poľska. Betty je fakt zlaté dievča. Zobrala ma na popoludňajší výlet ferry na poloostrov Devonport. Dnes bolo nádherné počasie. Slnko doslova žiarilo, nie svietilo. Tu fakt netreba preceňovať dôležitosť opaľovacieho krému a kvalitných okuliarov. Tie moje ma veľmi od slnka neuchránili, bolia ma oči. Devonport je veľmi pekné miesto. „Vydriapali“ sme sa na dve nečinné sopky a pozerali pekné výhľady. Sú tam tiež nádherné pláže. Aj keď bola zima, bol to úžasný pocit vyzuť si topánky a chodiť bosá po piesku a polámaných mušliach a mágať sa v plytkej vode. Betty mi tiež dala dobré tipy, ako sa kde čo možno najlepšie dostať, je to fakt veľmi šikovné a dobré dievčatko. Chvíľami som mala pocit, že som stretla svojho anjela. Dobré čo? Vrátili sme sa večer a do homestay som sa dostala až po desiatej večer. Už padám únavou, takže dobrú noc... a good luck na nasledujúci víkend.



27.10.

Deň 4

Deň ubolených nôh


Práve sedím v univerzitnom parku pri fontáne. Albert park je skrátka úžasný. Zeleň, palmy, lavičky, chodníčky. Ideálne miesto na oddych pre študentov Auckland university. Aj univerzita je úžasná. Keby som tak bola študentom, asi by som chcela študovať v Aucklande. Univerzita s maximálnymi vymoženosťami, malé univerzitné mestečko. Ach-jaj, keď si to porovnávam s úrovňou univerzít na Slovensku... no comment. Dnes bol ozaj nádherný slnečný a teplý deň, aj keď troška oblačný. Bola som pozrieť aj Auckland Domain, pravdepodobne taktiež bývalá sopka, pravdaže ľuďmi modifikovaná. Sú tam rôzne turisticky atraktívne miesta, ako napr. Auckland museum, ale úžasné na Domain je to, že je to obrovské zelené miesto uprostred veľkomesta s cestičkami v parku či lesíku, perfektne zelená trávnatá plocha. Cestičky v Domain sú označené, jedna z nich sa volá niečo ako cestička zaľúbencov a dá sa tam naozaj dobre skryť v zelených zákutiach. Ja som sa ale odtiaľ radšej ponáhľala, aby som ani náhodou nikoho nevyrušila. Ale myslela som na ťuťa, aké by to bolo fajn, keby bol tu a mohli by sme spolu sedieť v tráve a mať piknik. Už ma fakt bolia nohy. Dnes hneď po škole som vyrazila s ferry na ostrov Rangitoto. Je to najmladšia sopka Aucklandu. Naposledy bola činná pred 600 rokmi a vraj svedkom výbuchu boli Maorovia, ktorí v tom čase už boli na Novom Zélande. Ostrov je takmer neobývaný, ozajstná divočina, pokrýva ho čierna sopečná vyvrenina a zelený prales. Pôvodne na ostrove boli iba malé rastlinky, ale tie vytváraním humusu postupne rástli, lákali vtáčiky, až tam vznikla poriadna džungľa. Počas Vianoc je vraj ostrov červený. Zakvitne tam totiž novozélandský vianočný strom „pohutukawa“.

Na Rangitoto som sa vydriapala až na samý vrch sopky (sú tam turistické chodníčky) a obišla som si kráter. Výhľad na Aucklad je fantastický.

Bol to krásne únavný prechádzkový deň v zeleni. Dnes sa mi aj podarilo kúpiť si autobusový lístok do Bay of Island, kde plánujem stráviť víkend. Tak mi držte palce, aby ten víkend dopadol skvele. Papa.



28.10.

Deň 5

Bay of Island


Ráno sa mi podarilo všetko zmanažovať tak, že som stihla odchod autobusu do Bay of Island z centra mesta o 7:25. Cestovala som s Kiwi tours. Riadil žoviálny chlapík – „Kiwi“, ktorý neustále vtipkoval, ale tú ich „kiwičtinu“ nie vždy rozumiem. Cesta na sever vedie zelenou krajinou, ktorú tvoria prevažne pastviny. Prvýkrát som naživo videla na NZ ovce a kravy! Asi po štyroch hodinách cesty sme dorazili do Paihia – centrum Bay of Island, odkiaľ vyrážajú všetky loďky, ferry, plachetnice. Oproti Paihia je mestečko Russel, prvé mesto osídlené angličanmi. Ja som sa rozhodla vyraziť na výlet loďou spojený s pozorovaním delfínov. Na delfínov sme naozaj natrafili. Tie boli úžasné! Také hravé, plávali, vyskakovali z vody a potom zase zmizli. Pozorovanie delfínov nie je jednoduché, najprv ich totiž treba nájsť a vraj sa treba stále usmievať. Delfíny plávajú v húfoch, zjavia sa a hneď aj miznú. Bol to skvelý zážitok vidieť ich v ich prirodzenom prostredí, vo vzdialenosti dokonca na dotyk ruky. Plavili sme sa pomedzi ostrovy, ktorých je v celom Bay of Island vyše sto. Na lodi som stretla troch Čechov, Zuzku a Rosťu a Lenku. Boli veľmi priateľskí. Tiež tu študujú angličtinu, ale tento týždeň už končia a chystajú sa na týždňové spoznávanie Nového Zélandu. Možno s nimi pôjdem budúci týždeň dole do Rotorua. Závisí to od toho, či nájdem spôsob ako sa dostať späť do Aucklandu. Každopádne budúci víkend plánujem Rotorua a okolie. V Bay of Island som chcela ostať aj v nedeľu, ale keď som sa pýtala na možnosti plachtenia, dozvedela som sa, že kvôli zlému počasiu možno plachetnice ani nevyplávajú. Cape Reinga tiež neprichádzal do úvahy, lebo by som časovo nestihla dostať sa späť do Aucklandu. Tak som sa spontánne narýchlo rozhodla vrátiť sa do Aucklandu dnes, aj keď to znamenalo, že som si nepozrela Paihia ani Russel. Nevadí, ale ostrovy boli pekné. Žoviálny šofér ma vyložil „niekde v severnej časti Aucklandu“, cestu domov som našla bez väčších problémov, pravdaže s mapou v ruke. Zajtra dúfam stihnem zase niečo zaujímavé.



29.10.

Deň 6

Waiaheke


Keďže víkend v Bay of Island sa mi spontánne skrátil na polovicu, nedeľu som mala voľnú. Rozmýšľala som o dvoch možnostiach: Coromandel alebo ostrov Waiaheke. Na zorganizovanie výletu na Coromandel už bolo neskoro, takže rozhodnutie padlo v prospech Waiaheke. Na tento ostrov sa dá dostať ferry, cesta trvá asi 30 minút. Zohnala som aj Betty, tá tam už bola, čo bolo jednoznačne pozitívne, lebo sa tam už vyznala. Wahiaheke island je obľúbené miesto Aucklandčanov a tiež turistov, lebo sú tam pekné prechádzkové trasy, nádherné pláže a malebné vinice. Veľa turistov podniká organizované výlety a ochutnávky vína rôznymi druhmi dopravných prostriedkov, ale my sme sa vydali na nefalšovaný peší výjazd do divočiny. Prvá trasa bola Betty známa, viedla popri pobreží a naskytali sa nám fakt fantastické výhľady na oceán a pláže. Byť tam v lete musí byť fakt skvelé, na plážach sa turisti určite netlačia hlava pri hlave. Obdivovali sme domy – architektonické skvosty, postavené uprostred zelene, viníc, či sadov, poväčšine s výhľadom na oceán, niekedy s vlastnou plážou. Snívali sme o tom, že niektorý s tých domov by nám mohol patriť. Počasie nebolo najlepšie, bolo zamračené a každú chvíľu sa schyľovalo k dažďu. Ale my odvážne turistky sme sa nevzdávali. Dážď nás zastihol už blízko civilizácie, pri Oneroa, takže sme nestihli zmoknúť. V Oneroa sme si dali „fish and chips“ – nezdravý „junk food“. Betty je veľmi komunikatívna, stihla sa dať do reči z dvoma študentami, jeden z nich bol Japonec, druhý bol z Tahiti (!) Zloženie študentov v Aucklande je vskutku spektakulárne. Študenti boli premrznutí, takže zdrhali na pevninu, ale my sme sa nevzdávali. Dali sme si pravé Waiaheke červené víno a teplú čokoládu v neďalekej (asi jedinej) kaviarni s „hipi“, či „hawai“ atmosférou... fakt som sa necítila ako na Novom Zélande. Stále neprestávalo pršať a bolo dosť chladno, ale nám sa ešte nechcelo domov. Vydali sme sa asfaltkou, aby sme to nekomplikovali a v najhoršom prípade sa vedeli rýchlo dostať do prístavu. Cestou sme natrafili na vinicu s možnosťou ochutnávky vína – no nevyužiješ to? Musím povedať, že také drahé víno som asi ešte nepila (aspoň pokiaľ som musela platiť sama). Ochutnávka 5 druhov vína stála 5 NZD. Jeden pohár vína stál 9 NSD! No ale čo už – raz žiješ, no nie? Inak novozélandské víno je pomerne kyslé, asi je to tým daždivým počasím a nedostatkom slnečných dní. Posmelené vínom sme pokračovali v ceste – po žltej značke. Neviem, či to bolo vínom, hustým dažďom alebo únavou, ale začali sme sa strácať, či strácať súdnosť? Žltú značku sme síce stále sledovali, ale zrazu sa začali objavovať kolíky s inou žltou farbou, čo nás dosť miatlo. Novozélandské značenie turistických ciest fakt nie je najlepšie. Z asfaltky sme sa dostali do ozajstnej divočiny, cesta viedla lesom, vysokou trávou, pastvinami (stretli sme hlasno békajúce ovce vracajúce sa z paše). Topánky a nohavice začali byť mokré, ale my sme boli stále optimistky, brali sme to ako nefalšovanú „kiwi experience“. Ale ako čas utekal a prístav sa stále neobjavoval, začala som byť poriadne nervózna. Museli sme totiž stihnúť ferry o 20:15, aby som stihla posledný autobus domov. Nadávala som ako pohan na Nový Zéland a jeho značenie a zároveň som uháňala divočinou. Nakoniec to všetko dopadlo dobre, ferry sme stihli. Unavená v mokrých topánkach som sa dovalila domov a fakt som si užila horúcu sprchu.

Prvý víkend na Novom Zélande dopadol vynikajúco, som nadmieru spokojná.



30.10.

Deň 7

Pondelok


Je pondelok, druhý týždeň v škole. Dopoludňajšia skupina sa zmenila trošku, popoludňajšia trošku viac, niektorí študenti odišli, niektorí pribudli. Na konverzačnej hodine máme novú učiteľku – táto je staršia, ale veľmi fajn, ozajstná „Kiwi“. Na hodinách dosť často rozprávame o „kiwi culture“, čím sú títo novozélanďania výnimoční. Ozajstný „Kiwi“ je človek, ktorý sa narodil na Novom Zélande, teda aj Maori sú „Kiwi“. Nový Zéland je veľmi mladá krajina, väčšina prisťahovalcov sem doplávala v nie tak ďalekej histórii, takže dnešní novozélanďania majú poriadne pomiešanú krv. Tak či onak, „Kiwi“ sú veľmi hrdí na svoju krajinu a svojím spôsobom majú radi tú svoju izolovanosť, aj keď skoro všetci mladí ľudia odchádzajú získavať zámorskú skúsenosť. „Kiwi“ radi žijú „outdoor“, majú radi rôzne športové a pohybové aktivity. Veľmi populárny šport je tu rugby, ale tiež cricket, veľmi je tu rozšírený golf. „Kiwi“ majú radi aj divokejšie zábavky, ako je surfing, kayaking, tramping, dokonca bungee-jumping... Bývanie novozélanďanov je veľmi jednoduché. Mám pocit, že sa tu nie veľmi venuje pozornosť upratovaniu a udržiavaniu čistoty v ponímaní ako sme my zvyknutí – aby sa všetko lesklo. Ľudia tu majú vo svojich domácnostiach zvieratká (psi, mačky), takže o úhľadnej čistote nemôže byť reč. Stravovacie návyky novozélanďanov sú biedne. Žijú na toastoch, polotovaroch a „junk food-e“. A majú radi „sarcasm“ :)


31.10.

Deň 8

Utorok


Dnešný deň nebol fakt ničím výnimočný. V škole klasika, dnes sme sa trápili s anglickými „časmi“, ktorých používanie fakt nie je jednoduché. Zajtra nás vraj čaká test, no to som zvedavá, čo to bude a ako to dopadne.

S Betty sme sa rozhodli cez víkend sa pridať k Čechom Rosťovi a Zuzke, už sme si aj kúpili spiatočný lístok z Rotorua do Aucklandu, takže to hádam všetko dobre dopadne. Komunikácia s Betty nie je jednoduchá, lebo jej angličtina je fakt „basic“, niekedy som z toho doslova unavená. Asi by bolo lepšie byť v kontakte s „native Kiwi“, ale študenti prirodzene inklinujú k skupinkám zo školy. Západní Európania k západným Európanom, východní Európania k východným Európanom, Ázijci k Ázijcom (nie som si istá či sa delia na Japoncov, Kórejcov, atď., pre mňa vyzerajú všetci rovnako). Inak v Aucklande žije veľká skupina prisťahovalcov z Ázie, na uliciach ich vidno takmer viac ako „Kiwi“. A ázijských reštaurácií, fast foodov a obchodov je tu neúrekom. Vraj rodení „Kiwi“ z naozajstného Nového Zélandu (mimo Aucklandu) sa sami čudujú, prečo je v ich najväčšom meste toľko šikmookých. Na uliciach sem tam vidím aj Maorov, od „pakeha“ (belochov) sa odlišujú podstatne mohutnejšou stavbou tela, sú tmavší a obvykle majú na tele tetovanie, tetovanie na tvári som ešte nevidela. Ale hádam v Rotorua...

Dnes som si kúpila skvelú mapu sveta, kde je svet obrátený na hlavu a New Zealand vyzerá ako pupok sveta. Už sa teším, ako si tú mapu zavesím na stenu – asi v kancelárii, aby som sa v strese mohla „postaviť na hlavu“.


01.11.

Deň 9

Prvý novembrový deň


Včera bol Halloween, ten americký „sviatok“, ktorý komercia pretláča do celého sveta. Dnes je sviatok Všetkých svätých a myslím na svojich blízkych, ktorí tu už nie sú s nami.... ale tu mi to fakt tak nepríde, že sú dušičky, keď je vonku jar. U nás už iste mrzne a ľudia idú páliť sviečky. Neviem, či novozélanďania majú takýto zvyk, ale vraj sú prevažne veriaci, takže kto vie? Inak v obchodoch tu už všade začína vianočná výzdoba, je to naozaj zvláštne – Vianoce v lete.

Dnes sme v škole test, ale necítim sa veľmi „confident“, mali sme totiž napísať text o obrázku, a mne fakt tá opisná angličtina až tak nejde. Navyše som dostala odpoveď zo školy v Queenstowne, že kurz si síce môžem skrátiť, ale peniaze naspäť nedostanem. Nemám dobrú náladu...

Popoludní sme vyrazili s troma spolužiačkami – Ruska Valerie, Japonka Mana a Nemka Natalia – na One Tree Hill. Je to tiež jedna z bývalých sopiek, na ktorých sa Auckland rozkladá. To že je Auckland obrovské mesto, vidno zo „summitu“, t.j. vrchu One Tree Hill, sú odtiaľ úžasné výhľady a Auckland sa ťahá, až pokiaľ oko dovidí. Vraj je to druhé najrozľahlejšie mesto na svete. S holkami bola sranda, vymenili sme si e-mail adresy a budem len rada, keď naše kontakty udržíme. Po „vyčerpavajúcej“ prechádzke sme zapadli na kávu a muffin do jedinej dostupnej kaviarne – Mc Café, ale capucino bolo fajn a dobre padlo. Večer sme šli do planetária, hlavne na radosť Valerie, Rusky, ktorá odjakživa túžila byť astronómom.... no tí Rusi, čo neustále lietajú vesmírom. Nikdy predtým som nebola v planetáriu a zúčastniť sa na prezentácii hviezd na južnej strane pologule bolo celkom zaujímavé, ale až tak veľmi ma to nenadchlo. Krajšie by bolo pozorovať hviezdy niekde v prírode.



02.11.

Deň 10

Takapuna beach


Dnes bol naozaj nádherný slnečný deň. V škole sme celý deň pozerali filmy. Doobeda strašná a depresívna blbosť o časovej slučke, popoludní dosť naturálny film o maorskej „kultúre“ dnešnej doby. Film bol veľmi dobre spracovaný, ale bolo v ňom veľmi veľa surového násilia. Bola som z toho veľmi smutná a tak trochu sa mi otvorili oči, čo sa Maorov týka. Veľa Maorov vraj aj dnes žije v dosť biednych podmienkach, žijú zo dňa na deň, chlascú, a sedia v kriminále (vraj až 70% väzňov na NZ sú Maorovia). Ale aj tak verím, že maorskú kultúru spoznám aj z pozitívnej stránky.

Hneď po škole sme s Betty vyrazili na Takapuna beach. Je to veľmi obľúbená pláž v severnej časti Aucklandu, kde aj ja bývam u homestay family. Popri pláži vedie chodník až na Milford beach, bola to nádherná prechádzka. Cestou sme „odbočili“ pozrieť si Lake Pupuke, pekné miesto na rybárčenie či windsurfing. Na Novom Zélande sa pomaly ale isto začína leto.



03.11.

Deň 11

Waiaheke – sme tu zas


Slnečné počasie na Novom Zélande pokračuje a bola by večná škoda nevyužiť to. Dnes bol piatok a školu sme mali len dopoludnia. Pôvodne som mala úmysly vynechať školu a urobiť si jednodňový výlet na Coromandel, ale to skrátka nie je možné, pretože cesta autobusom tam trvá večnosť. Ideálny spôsob prepravy na Novom Zélande je auto – vlastné, či prenajaté. S Betty sme sa teda rozhodli vrátiť sa na ostrov Waiaheke. Pre Betty je to najkrajšie miesto na Novom Zélande a ja tiež veľmi nenamietam. V porovnaní s prvým výletom na Waiaheke, bol tento výlet viac pasívny, zato sme si o to viac užívali slnka a nádherných pláží. Prechádzka bola veľmi krátka, ale máčanie nôh v piesku a v oceáne nemalo chybu. Betty sa odhodlala aj pre kúpanie v mori na osamelej pláži, ale vlny boli príliš búrlivé na to, aby človek vedel vo vode vydržať. Čím ďalej poznám Betty, tým viac spoznávam aj negatívne stránky jej osobnosti. Z môjho anjela sa stáva malý diablik. Ale tiež si uvedomujem, že Betty mi svojím správaním nastavuje zrkadlo. Uvedomujem si, že aj ja sa občas správam neznesiteľne.

Na večer Betty kúpila fľašu novozélandského vína Savignon Blanc z oblasti Nelson a toto fajnové víno sme dorazili na pláži a bolo nám fajn a veselo. Ja som utekala na ferry o hodinu skôr ako Betty, aby som stihla bus domov. Cestou do prístavu som šla usmievajúc a vznášajúc sa nejaký ten centimeter nad zemou, mala som feeling of free spirit. Bolo to fajn popoludnie.


04.11.

Deň 12

Rotorua – day 1


Posledný víkend v Aucklande a plán víkendu je jednoznačný: Rotorua, ktorá sa všeobecne považuje za centrum Nového Zélandu a je to veľmi atraktívne turistické miesto. V škole sme mali možnosť využiť organizovaný výlet, ale ja som sa rozhodla využiť možnosť zviesť sa dole autom s Rosťom a Zuzkou – Čechmi, ktorých som stretla v Bay of Island. Pridala sa aj Betty, aby mi nebolo otupno na ceste späť. Na cestu sme vyrazili v sobotu ráno, Zuzka a Rosťa ma vyzdvihli blízko miesta kde bývam a Betty naskočila v centre mesta. Cesta nadol trvala asi 4 hodiny, ubiehala pomerne rýchlo, sprevádzaná neustálym „štebotaním“ Betty. Míňali sme krásne prírodné scenérie, zelené kopčeky, všade ovečky a kravičky. Severný ostrov je naozaj celý zelený, sheep and cattle everywhere.

Náš prvý cieľ bolo zaistenie ubytovania v meste Rotorua. Rotorua nás privítala charakteristickým zápachom skazených vajíčok. Betty vopred zarezervovala izbu pre 4 osoby v backpacker Trek v centre mesta. Úrovňou ubytovania som bola príjemne prekvapená. Od backpacker som očakávala nižšiu úroveň, ale bolo tam pekne čisto – v izbách aj spoločných hygienických zariadeniach. Dlho sme sa v meste nezdržiavali, pokračovali sme v ceste na juh do Wai-O-Tapu „thermal wonderland“. Je to známa turisticky navštevovaná oblasť s termálnymi prameňmi a krátermi a intenzívnym zápachom síry. Výstižne povedané – it smells like in hell. Človek si tam naozaj pripadal ako v pekle. Každopádne, bolo to fascinujúce pozorovať farebné termálne jazierka, bublajúce krátery, ale aj živú prírodu, ktorá sa špecificky prispôsobuje existencii v týchto podmienkach. Je veľmi nebezpečné schádzať tam z vyznačených ciest. Asi po dvoch hodinách blúdenia v „pekle“ sme pokračovali v našej ceste. Trošku sme sa motali, lebo sme sa snažili nájsť prírodný „hot pool“ bez poplatku, ale cestou sme aspoň natrafili na „mud pool“ – bublajúce blato. Prírodné kúpele sa nám podarilo po chvíli objaviť, Betty, Zuzka a Rosťa sa aj okúpali v horúcich a studených prameňoch, ja som musela tento pôžitok oželieť. Naša ďalšia cesta viedla smerom k Rotorua, zastavili sme sa vo vulkanickom údolí Waimangu, ale boli sme tam príliš neskoro, takže dnu sme sa nedostali. Trošku ma na Novom Zélande zaráža, že skoro všetky neobvyklé prírodné scenérie sú ohraničené a sprístupnené za poplatok.

Naším ďalším úmyslom bolo pozrieť si večer maorskú dedinu a maorské predstavenie, takže sme sa zastavili v Info centre v Rotorua, aby sme zistili nejaké bližšie info. Ako najvýhodnejšia alternatíva sa nám javila Te Puia, maorské kultúrne centrum a termálna oblasť v jednom, ale to sa konalo až na ďalší deň. Mali sme ešte čas, tak sme sa vydali k jazerám v blízkosti Rotorua. Cestou sme zastali pri známych jazerách Green Lake a Blue Lake, ktoré ležia pri sebe a pri peknom slnečnom počasí vidno rozdiel v ich farbách, my sme ale to šťastie v podvečernom polooblačnom šere nemali. Zaujímavé je, že na Blue Lake sú dovolené rôzne aktivity, kdežto Green Lake patrí len Maorom a pre ostatných je „tapu“. Naším posledným cieľom pre tento deň bolo jazero Tarawera, krásne mystické jazero a pohľadom na vyhasnutý vulkán Tarawera. Bolo tam úžasné ticho, v podvečer trošku tajomne a pohľad na Mount Tarawera, týčiaciaci sa nad jazerom, bol fascinujúci. Snívam o treku na Taraweru. Po návrate do Rotorua sme boli dostatočne unavení, avšak my s Betty sme ešte vyrazili na večernú prechádzku do parku v Rotorue, ktorý je v podvečer riadne depresívny s dymiacimi krátermi. Betty prejavila pichľavú stránku svojej povahy, takže som bola trošku nesvoja, ale nakoniec sme zakotvili v pube Pheasant Plucker, kde hrala pohodová jazzová živá hudba, dali sme si pivo a víno a k tomu sendvič odvedľa zo Subway a bolo nám celkom fajn. Do postele sme padli ako podťaté.



05.11.

Deň 13

Rotorua – day 2


Ráno o siedmej vstávačka (s miernymi opozdeniami) a raňajky v hostelovej spoločnej kuchyňo-jedálni. Bolo to tam veľmi dobre vybavené. Zuzka ma pozvala na kávu a raňajky, oni sú takí fajní ľudkovia. Naším pôvodným cieľom bolo vydať sa späť na jazero Tarawera a urobiť si prechádzku k vodopádom, ale zistili sme, že cesta by bola veľmi komplikovaná a dlhá, tak sme to rýchlo prerozhodli. Na mape sme našli „Okere falls“ a znelo to dostatočne zaujímavo na to, aby sme si tam urobili zastávku. Najprv sme tam nenašli nič svetoborné, až na dva raftujúce člny, ale neskôr sme prišli na to, že sa tam predsa dá urobiť pekná prechádzka v divočine. Toto bola pre mňa asi najkrajšia časť tohto víkendu. Prechádzka v ozajstnej divočine, zelenej džungli s obrovskými papraďami a „izbovými“ rastlinami, ktoré tam rastú ako stromy, s divokou riekou a malými vodopádmi. Hurá, dokonca som videla aj svoj prvý strom Kauri, ktorý dokáže narásť do ohromných rozmerov. Ten môj bol ešte „malinký“. Bola to skvelá aktivita na dopoludnie. Na obed sme už boli späť v Rotorua, lebo sme mali vstupenky do Te Puia. V Te Puia som za celý svoj pobyt na Novom Zélande videla dosiaľ najhustejšiu koncentráciu turistov. Je to geotermálna oblasť, upravená do veľkého parku s možnosťami prechádzok popri vyhasnutých aj živých gejzíroch. Je to tiež kultúrne centrum Maorov, ale také umelé vytvorené pre turistov. Ozajstnú maorskú dedinu s tradíciami človek asi len tak ľahko nezažije. Ale páčilo sa mi, že v parku sú umiestnené tabuľky s rôznymi maorskými slovami. Vystúpenie maorov bolo veľmi pekné a spektakulárne, celkom ma to nadchlo, najmä ich typický tanec s pokrikmi „haka“.

V Te Puia som konečne videla svojho prvého vtáka kiwi. Chudáčik tam bol za sklom pozorovaný tisíckami turistov z celého sveta. Vravela som si, že svet je celkom nahlavu. Vraj kiwi vtáci žijú ešte aj vo voľnej prírode, ale vychádzajú len v noci, takže nikto presne nevie, koľko ich je. Je to veľmi krehké stvorenie a má veľa prirodzených nepriateľov, hlavne possum – ten hnusný premnožený stvor, ktorého je na NZ viac ako oviec.

V Te Puia sme strávili celé popoludnie, dali sme si tam aj obed (sendviče) a kávu. Zuzka a Rosťa sa rozhodli ostať v Rotorua ešte ďalší deň, keďže ich nadchla možnosť raftovania. V Rotorua sme sa rozlúčili, nám o piatej odchádzal autobus späť do Aucklandu. V Aucklande strieľali ohňostroje, ešte stále sa oslavoval akýsi dávny podpaľač parlamentu, ktorý by bol dnes považovaný za teroristu. V jednom pube sme si ešte dali jeden pohár bieleho vínka a už som utekala na autobus domov.

Dnes bol môj narodeninový deň a takýto spôsob oslavovania narodiek sa mi celkom páči – vidieť pekné miesta, sledovať ohňostroje a predstavovať si, že to sú pre mňa, plus nejaké to víno, paráda. Moji drahúšikovia doma na mňa nezabudli, sms-ky od Aduli, mamy aj Erika došli.



06.11.

Deň 14

Posledný týždeň v Aucklande


Začal sa môj posledný týždeň v Aucklande. Mám ešte v úmysle stihnúť nejaké aktivity, ale nič sa neudeje, keď niektoré z nich neabsolvujem. Sky Tower, Auckland museum, Zoo, Mission Bay... Dnes popoludní k nám do skupiny zase pribudli noví študenti, tentokrát traja chalani, ktorí všetci na prvý pohľad vyzerali ako rodení Španieli. Ale nie. Dvaja sú Nemci... a jeden Švajčiar z juhu Švajčiarska – veľmi sympatický 30-tnik s kukučom a správaním Taliana. Hneď sa ma pýtal ako sa volám (a či viem čo znamená moje meno), koľko mám rokov (a vraj vyzerám mladšie) a aké som znamenie (keď som povedala, že škorpión, tak sa hneď zháčil – vodnár jeden!)

Po škole som vyrazila smerom k múzeu, ale zistila som, že je otvorené len do piatej, takže nestíhačky. Prešla som sa späť do centra mesta po Parnell street s obchodíkmi, kostolíkmi a kaviarničkami a napokon som si kúpila knihu v angličtine od Paolo Coelo. Bola som inšpirovaná spolužiačkami, ktoré čítali knihy v angličtine, tak sa chcem troška challengovať.

Domov som prišla dosť skoro, pomaly sa tu zabývavam, ale čo z toho keď tento týždeň už odchádzam. Tak dobrú noc teda.


07.11.

Deň 15

Rozhovory


Počasie v Aucklande sa zmenilo k horšiemu, je zamračené a prší. Moje plánované aktivity redukujem na minimum. Tak či onak mám tendencie k leňošeniu, nejak sa mi nechce podnikať veľké akcie. Po škole sme sa stretli s Betty, ale nič extraordinérne sme nepodnikli, boli sme na krátkej prechádzke v prístave, potom v meste a nakoniec sme zakotvili v Starbucks café na pohár čokolády. Domov som došla pomerne skoro, takže som stihla Myru aj večeru. Myra chodí veľmi zavčasu spať, lebo do práce vstáva ešte v noci. Po večeri sme sa zarozprávali s Junom, neuveriteľné, prvýkrát počas tých troch týždňov, ktoré trávime v jednom dome. Napriek tomu, že Junova angličtina nie je nič moc, to bol celkom zaujímavý rozhovor a dozvedela som sa zaujímavé veci o japonskej kultúre. Jun mi tiež vysvetľoval tie ich japonské znaky. V japonských znakoch sa skrývajú rôzne významy, napr. Japonsko znamená niečo ako „basic“ a „sun“ – po našom: krajina vychádzajúceho slnka. Moje meno – Beata sa vraj nedá napísať v znakoch.... pretože by malo negatívny a asi aj nezmyselný význam. Smiala som sa na tom, lebo vraj by to obsahovalo tieto významy: toaleta, poľnohospodárstvo, Ázia... Japonci vraj neradi vyčnievajú z radu a radi sú priemerní. Vraj nezvyknú vyjadrovať nahlas svoj názor. Vraj sú veľmi jednoduchí a zároveň komplikovaní. V práci vraj celé dni meetingujú, rozprávajú a vyjednávajú a potom pracujú po večeroch ako mravce. Japonsko je bohatá krajina, ale ľudia nie sú extrémne bohatí, lebo bývanie, služby a transport sú veľmi drahé. Príroda v Japonsku je vraj veľmi pekná a vraj majú veľa zelene. No bolo by každopádne zaujímavé navštíviť túto krajinu.

Večer som volala Ťuťovi, lebo mi písal smutne naladenú sms-ku, ale dúfam, že už bude v pohode.


08.11.

Deň 16

Sky Tower


Práve som sa vrátila z pub night, boli sme v obľúbenom pube Margaritas, bolo fajn, strašne veľa študentov z WWS. Stále viac si uvedomujem, že sa mi tu začína páčiť a práve teraz musím odísť, ale to je život a dúfam, že na juhu tiež spoznám zaujímavých ľudí. Najúžasnejšie na tomto pobyte je spoznávanie ľudí z rôznych kútov sveta. V pube je jednoduché sa zamiešať, lebo sa všetci cítime na jednej lodi. Bolo by fajn, keby sa mi aspoň zopár kontaktov zo školy podarilo udržať. Začínam pociťovať, že sa stávam viac „open-minded“, ale ešte potrebujem nejaký ten týždeň na Novom Zélande. Dôvody, prečo sem študenti prichádzajú sú rôzne. Mala som „talk“ s Canom, jeho dôvody boli podobné mojím. Tiež už mal dosť práce a doterajšieho životného štýlu a potreboval zmenu. To je jedna skupina študentov. Potom sú tu mladí ľudia, ktorí práve dokončili štúdiá a spoznávajú svet, Nemci vo väčšine prípadov robia „internship program“, t.j. prácu zadarmo po ukončení štúdia na univerzite.

Dnes po škole som bola aj na Sky Tower. Lístok mi predávala Maureen, ktorej priateľ je zo Slovenska, dokonca z Košíc. Obidve sme sa tomu potešili. Počasie bolo fajn, trošku oblačné ale slnečné, ideálne na pekné vyhliadky. Pokochala som sa, urobila zopár fotiek, a potom som si dala vanilla-laté a cookie o poschodie nižšie, s výhľadom na vysoké budovy a sem-tam aj na odvážlivcov skákajúcich z veže. Cítila som sa fajn a v pohode, aj keď som tam bola sama, popíjala som kávu a čítala knihu, no asi to musím začať praktizovať aj na Slovensku. A tiež musím na Slovensku začať cestovať. My tam fakt žijeme dosť nezáživný život.

Večer som volala mame a kredit na karte je zase fuč. Už máme polnoc, tak dobrú noc teda.


09.11.

Deň 17

Wild wild west


Deň po dni sa mi v Aucklande a na Novom Zélande páči viac a viac. V škole sa cítim viac confident a spoznávanie ľudí je so easy. Daisuke z Japonska je funny chlapec, je to taký maskot školy, lebo je tu už celú večnosť. Včera sme si v pube uťahovali z Betty, že Daisuke je Francúz a ona celkom slušne naletela. Začínam mať rada „kiwi“ sarkastický humor. Dnes mi dal Daisuke vizitku, ktovie, možno mu napíšem mailko a ktovie, možno mi aj odpíše. Dnes sme sa v škole učili pravidlá cricketu a zajtra by sme si to mali vyskúšať naživo, no to bude sranda. Pobyt na NZ mi viac ako prospieva. Dnes sa rapídne zhoršilo počasie, pršalo a fúkal vietor, skoro ako víchrica. Popoludní sme využili ponuku „half-kiwi“ Grega, ktorý sa podujal na výlet s dvoma Beátami. Boli sme na Piha beach na západnom pobreží pri Tasmanovom mori. To miesto musí byť za slnečných okolností úžasné. Sú tam pláže s čiernym pieskom. My sme tam ale zažili búrlivé more, hurikán a čierny piesok vo vlasoch, v očiach, všade. Greg bol celkom fajn, po výlete nás pozval na večeru do ozaj exkluzívnej reštaurácie se vším všudy, aj s dezertom Pavlova a s fajným novozélandským vínom. Greg ma trošku zarazil, lebo ma prirovnal k neobrúsenému diamantu a vraj ma je škoda vrátiť sa do k „waste“ (???) Tak či onak mám pocit, že niečo musím so svojím životom urobiť. Dúfam, že ďalšie 3 týždne na NZ mi pomôžu prísť na to, čo vlastne chcem.



10.11.

Deň 18

Graduation day


Môj posledný deň v Aucklande. Doobedňajšiu školu sme mali „v prírode“, v Albert parku, kde sme si naživo skúšali pravidlá cricketu. Pre mňa to bola španielska dedina, ale postupne som začala prichádzať na to, ako sa to hrá. Môj prvý spoluhráč bol Can a v druhom kole zase Daisuke. Myslím, že sa nám aj podarilo nahrať nejaké tie body J. No bola to sranda. Škoda, že sme také otvorené hodiny nemali aj skôr. Musím to navrhnúť v Queenstowne. O jedenástej sme sa vrátili do školy na graduation, ktorá sa tentokrát týkala aj mňa. Musela som povedať aj príhovor ostatným študentom. Myslím, že mi bolo veľmi teplo... ale pohoda. S diplomom v ruke som sa rozlúčila s kamoškami zo školy (mimo mojej triedy) – Mana, Valeria, Betty. So spolužiakmi zo školy sme šli do café na zvyšok hodiny. Je tu tiež zvykom, že spolužiaci z triedy píšu nejakú tú vetu na pamiatku spolužiakovi, ktorý odchádza. Je to fajn, budem si to čítať, keď mi bude smutno za Aucklandom. Vlastne smutno mi je už teraz. Popoludní sme boli s Bettinou v Zoo, bolo to fajn. Videli sme „kiwi“ aj iné pekné zvieratká. Domov som šla unavená a smutná a ešte k tomu aj buse púšťali sentimentálne pomalé pesničky. Doma večera, krátky rozhovor s Myrou a s Junom. Jun je srandista, hovorí, že e-mailové adresy od spolužiakov dostanem „double“ (x od spolužiakov v Queenstowne). Tiež sa mu nepáčila veľkosť môjho notebooku a wifi karty. No jasné – Japoni s tým ich giga pokrokom v technológii. Už som viac-menej pobalená, dokončím zajtra ráno. O 11:15 mi letí lietko do Queenstownu. Som zvedavá na novú rodinu a školu.

Good bye Auckland!


11.11.

Deň 19

Queenstown


Prílet do Queenstownu bol ako do iného sveta. V lietadle som mala miesto pri okne, a už z pohľadu z vtáčej perspektívy bolo jasné, že južný ostrov NZ je podstatne odlišný od ostrova severného. Kým severný ostrov je celý zelený, južný ostrov je hnedý s vysokými pohoriami. Letisko v Queenstowne je malé asi ako v Košiciach a obklopené horami. Na letisku som spočiatku nestretla nikoho, kto by na mňa čakal, tak som si to tam obkrúžila, až som natrafila na šoféra shuttle busu, ktorý mal tabuľu s mojím menom. Môj homestay v Queenstowne je na Fernhill, čo je štvrť na kopci, asi 3 km od centra mesta. Dom v ktorom budem prebývať nasledujúce 3 týždne je veľký, drevený, priestranný, s výhľadom na Lake Wakatipu. Moja izba je veľká, ale studená. Moja homestay family je Lynette a Bradly Wright a majú 3 deti a žiadne zvieratá. Lynette bola od začiatku veľmi milá a v pohode. Deti a manžela som stretla o niečo neskôr, keď som sa vybrala prejsť sa do mesta. Prechádzka do mesta nebol najlepší nápad, pretože začalo liať ako z krhly. Do mesta ma síce hodil Bradley autom, ale späť som sa už musela dostať po svojich. Sebavedomo som sa vybrala peši, ale chýbala mi mapa a orientácia v priestore zlyhávala. Navyše neustále lialo a začala som byť premočená napriek tomu, že som mala pršiplášť. Zúfalá som sa vrátila do centra mesta, kde som sa v infocentre spýtala na cestu a na bus a zobrala som si mapu. Bus som síce chytila, ale šofér asi nebol moc zbehlý, lebo ma vysadil v daždi na ulici s tým, že to je konečná a ďalej už nič. Začala som byť už fakt zúfala a unavená, v rukách som žmolila premočenú mapu a snažila som sa zorientovať. Značenie na NZ fakt nie je nič moc. Nakoniec som cestu domov predsa len našla. Doma rýchlo prezliekačka do čistých a suchých vecí a hneď na to večera a pohár vína. Deťom som dala cukríky, potešili sa. Decká sú fakt zlaté, také bezprostredné. Večer som si pozrela Bridget Jones a zaspala som ako drevo.


12.11.

Deň 20

Skyline Gondola


Predpovedi počasia sa v Queenstowne oplatí veriť. Dnes už nemalo pršať, iba polooblačno a tak aj bolo. Ráno som sa poriadne vyspala, potom sprcha a raňajky. Pobalila som si ruksak a vybrala som sa na turistiku. Mojím cieľom bola Skyline Gondola. Vybavená mapou som sa už cítila istejšie ako včera, ale zas sa mi potvrdilo, že značenie na Novom Zélande je veľmi slabé, na niektorých miestach žiadne. Naštastie som na začiatku mojej výpravy stretla miestneho chlapíka a dieťaťom na chrbte, ktorý sa tiež pešoval tým istým smerom ako ja. Na kuse cesty ma doprevádzal, na rázcestí pokračoval po Fernhill Loop a mne ukázal cestu ku Skyline Gondole. Od toho úseku to už nebol problém, široká cesta, aj keď poriadny stupák. Na Skyline som dorazila niečo po dvanástej, času fúru, tak som sa vybrala ďalej, smerom na Ben Lomond. Cestou som sem-tam stretala turistov, ale skoro všetci už šli opačným smerom ako ja. Nevzdávala som sa a pokračovala som v poriadnom neustálom stupáku. Asi v polovici cesty na Ben Lomond začalo snežiť a fúkať ostrý vietor. Chvíľku som sa prekonávala, ale nakoniec som to vzdala a otočila som sa na cestu späť. Videla som nejakú postrannú cestičku na kopce s dobrým výhľadom, tak som sa vybrala tadeto, ale po chvíľke som sa vrátila, lebo sa mi zdalo, že táto cesta nevedie späť ku Skyline. Ako vravím, značenie oničom. V pohode som dorazila späť ku Skyline Gondole, dala som si fajné teplé cappucino a hovela som si v slniečku a teplúčku. Chviľku som uvažovala, že sa do Queenstownu vrátim lanovkou, ale dievčina na info bola neustále busy, tak som sa vybrala peši, dobrá voľba. Na rázcestí som sa vybrala inou cestou ako na ceste nahor, tentokrát po One Mile Creek. Táto cestička sa mi páčila – v zelenom buši, s potokom a vodopádmi. Do Queenstownu som došla v pohode a keďže som ešte mala čas, vybrala som sa do Sunshine Bay popri jazere. Táto cesta nie je nič moc, vedie popri hlavnej ceste lesom a výhľad na jazero je len v poslednom úseku. Na záver mojej túry ešte poriadny stupák asfaltkou na Fernhill a šťastne som dorazila domov. Už sa na Fernhille začínam orientovať, to je dobre. Doma večera, zas veľmi chutná, plus pohár vína. Lynette varí veľmi dobre, viac sa to podobá na európske jedlo, v porovnaní s jedlom u Myry. S mojím prvým víkendom na ďalekom juhu som spokojná, aj keď včera som si na Nový Zéland poriadne zanadávala. Zajtra ma čaká škola, takže ďalšie nové zážitky.



13.11.

Deň 21

Language school Queenstown


Môj prvý deň v škole dopadol nad očakávania. Vedela som, že škola je malá, ale aj tak ma spočiatku mierne šokovali mini rozmery školy s iba troma počítačmi k dispozícii, ale postupne sa ukazuje, že rodinný charakter školy nie je na škodu. Dnes došli štyria noví študenti, vrátane mňa. Predstavovali sme sa všetkým študentom školy – značný rozdiel v porovnaní s WWS v Aucklande, kde sa dá zvládnuť iba študijná skupina. Triedy sú menšie ako v Aucklande a hodiny sú viac interaktívne, zdá sa mi, že študenti sú aktívnejší a nie tak znudení ako v mojich skupinách vo WWS. Ranné hodiny mám so Stevom, manažérom školy. Jeho hodiny sú všestranné, je tam nejaký text na čítanie, gramatika, cvičenia, konverzácia a domáca úloha. Popoludňajšie hodiny sú s Corné, ktorá vyzerá byť veľmi zásadová a trošku prísna, ale otvorená a fajn. Som rada, že som predsa len ostala aj pri popoludňajších hodinách. Zloženie študentov je trošku odlišné ako v Aucklande, menej Nemcov, viac Brazílčanov a viac Čechov. Myslím, že Česi s tým ich adrenalínovým spôsobom života si vyberajú Queenstown, aby sa tu mohli športovo vyžiť. Veľa študentov tu popri škole pracuje. Spolu so mnou začína školu aj Tomáš z Česka pracujúci na Slovensku, jeho angličtina je minimálna, ale jeho životný štýl ohromujúci. Keď som ho dobre porozumela, robí záchranára na helikoptére, popri tom lieta na rogale, má za sebou kadejaké pilotské skúšky a robí aj inštruktora. Tu na NZ ho zlákali, aby robil inštuktora na tandem lety na rogale. Ktovie, možno si niekedy zalietam. Internetové pripojenie v škole je cez ISDN, ešte že mám zo sebou plné vybavenie, vrátane kábla, takže som sa mohla pripojiť. Zajtra ráno skúsim chat s Ťuťom. Popoludní som nepodnikla nič špeciálne, bola som v niekoľkých info centrách a pýtala sa na výlet do Doubtful Sound a na ľadovce, ale všade mi ponúkli to isté – drahé alternatívy. Na Novom Zélande fakt chýba zdravá konkurencia. Musím si poriadne naštudovať, čo za tie horibilné sumy vôbec dostanem. Cestu domov som tentokrát (vybavená mapou) zvládla bez problémov. Až na to, že ten Fernhill je poriadne kopčisko a človek sa aj zadýcha, kým dôjde domov.


14.11.

Deň 22

Another rainy day in Queenstown


Ráno som šla do školy peši a zase som mokla. Dáždniky a pršiplášte tu nestačia. Cesta do školy trvá peši asi 30 minút, takže pochodovať v daždi nie je žiadna zábava. V škole nič zaujímavé, navyše popoludňajšia hodina bola viac-menej sólo pre učiteľku, na nálade mi to rozhodne nepridalo. V studenom počasí sa mi ani po škole nechcelo nič podniknúť, tak som šla domov a robila si domáce úlohy. Večere u mojej novej homestay rodiny sú dosť neskoro, zatiaľ stále po ôsmej. Chuťovo sú síce lepšie ako u Myry, ale tam som si svoju porciu našla v chladničke stále, keď som došla zo školy domov. Deň oničom, ale aspoň som sa venovala angličtine.


15.11.

Deň 23

Queenstown hill


Škola ok. Popoludní nebola Corne, zastupovali nás iní učitelia. Škola sa mi tu zdá viac v pohode a benevolentnejšia ako v Aucklande, hocikedy tu hocikto mešká na hodinu, alebo nepríde vôbec, prestávky sú hocikedy. Dnes som sa dala do reči s Lukášom aj s Tomášom, inklinujem k českej skupine. Uvidíme, možno sa mi podarí k nim pridružiť a dostať sa s nimi na nejaké miesta. Dnes bolo veľmi krásne slnečné počasie, aj keď stále chladno a veterno. Rozhodne to ale uprednostňujem pred studeným dažďom. Slnečné počasie sa musí využiť, tak so po škole vyrazila na Queenstown hill, fajn 2-hodinová prechádzka s neodmysliteľnými queenstowskými prevýšeniami. Hore ma skoro odfúklo, ale výhľad bol skvelý. Doma som trošku pokecala s Bradlym a Lynette, na večeru boli cestoviny, zase o pol deviatej. Keď to takto bude pokračovať, prídem domov s bruchom ako pavúk. Zajtra má pršať, už sa teším :)



16.11.

Deň 24

Another ordinary day in Queenstown


Predpoveď počasia nesklamala, jasné, že ráno pršalo, takže som do školy pochodovala v pršiplášti. Ráno som chvíľku chatovala s Ťuťom. Dopoludňajšie hodiny boli dnes „full of fun“. Toľko sme sa nasmiali, že až. Jedna z tém totiž bola „Dating and Friendship“. Tu človek musí rozprávať o sebe, či chce alebo nechce, takže sa tu človek kadečo podozvedá. V skupine Aaarona zo Švajčiarska a Kórejku Miae, ktorí dokážu strhnú všetkých do smiechu. Stevove hodiny stále idú do hĺbky problému a to sa mi páči. Popoludní sme s Corné debatovali o varení a tiež o nozélandskej a Maori kultúre. Dnes som sa dozvedela zaujímavú vec. Napriek tomu, že na NZ majú asi 20 mil oviec, syry a mliečne výrobky sú nehorázne drahé, lebo je tu málo ľudí, ktorí by sa vedeli tým zaoberať. Ďalší paradox Nového Zélandu.

Som trošku chorá, bolí ma hrdlo, asi som nachladla včera na kopci. Tak som si kúpila cesnak a liečim sa. Dúfam, že ma to prejde, lebo dnes som si kúpila výlet do Doubtful Sound na sobotu. Dosť som váhala, lebo to stojí celý majetok (305 NZD), a navyše počasie nemá byť skvelé, ale keďže na sobotu nemám nič iné, beriem riziko. „No risk – no fun“, no nie?


17.11.

Deň 25

Deň študentov v Queenstowne


Dnes je na Slovensku voľný deň, ale my na Novom Zélande oslavujeme deň študentov štúdiom, ako sa patrí. Ale je piatok, tak je to fajn. Na popoludňajšej hodine s Corné sme sa hrali celkom dobrú hru na tabu slovíčka, dobre sa pri tom precvičuje angličtina a ešte je to aj zábava (nie ako niektoré stupídne Jeremyho hry v Aucklande). V piatok po škole zvykne byť spoločná aktivita, väčšinou soccer alebo rugby, potom asi pub. Pôvodne som plánovala ísť, ale zpred školy ma uchmatol Tomáš, že mu musím pomôcť, že vraj sa ide lietať. Tak som šla s ním k Angusovi, to je jeho budúci zamestnávateľ a bol tam aj nejaký Kevin, inšpektor, ktorý ho má skúšať z lietania. Medzitým začalo pršať, takže z plánovaného lietania nič nebolo. Chtiac-nechtiac som bola pasovaná do role mobilného slovníka a anjela strážneho pre Tomáša, ktorého angličtina je naozaj základná. Dostali sme testy, ktoré má Tomáš vypracovať a ja mu v tom mám pomôcť. Tak sme s tým zahorúca začali v reštaurácii na Fernhille. Prvú časť – tú jednoduchšiu pre rekreačné lietanie sa nám pri pohári bieleho vína ako tak podarilo vypracovať. Unavená, nachladená, som v daždi pešovala domov, zase sa mi podarilo prešvihnúť dom, kde bývam, tak som sa chvíľku motala. Ó ja nešťastný zemepán... neznášam queenstownský dážď. Ale zajtra sa ide na výlet, tak rýchlo do postele.


18.11.

Deň 26

Doubtful Sound


Ráno vstávačka o piatej, pomóc. Ale musela som sa vychystať na celodenný výlet a odpešovať do mesta, kde autobus odchádzal o 6.45, tak preto. Ráno pršalo, tak sa mi vôbec nechcelo v tej nepohode vyliezť z postele. Kým som vyšla z domu, pršať prestalo, aspoň že tak, ale do mesta som prišla aj tak priskoro. Výlet je plne organizovaný, čo znamená že z Queenstownu nás autobus odviezol aj priviezol naspäť. Bus coach bol starší ujo, ale veľmi fajn, celou cestou rozprával rôzne zaujímavosti. Škoda, že celou cestou pršalo a bolo tak oblačno, že sme panorámu hôr obklopujúcich cestu vôbec nevideli. Tak či onak, bus coach sľubuje slnečno, a ja v kútiku duše stále dúfam. Bus nás doviezol do Manapouri, čo je malé mestečko na brehu jazera. Cez jazero Manapouri sme mali zorganizovaný prevoz loďou na jeho druhý koniec. Jazero Manapouri musí byť veľmi krásne s vysokými horami naokolo a ostrovčekmi na jazere, ale za daždivého počasia nie sú výhľady nič moc. Aj tak sa ľudkovia snažia uloviť nejaké interesantné zábery. V prístave na druhom konci jazera nás zase čakal autobus, ktorý nás viezol cez dažďový prales. Dážď v dažďovom pralese je autentický zážitok. Tam by som sa chcela vnoriť do džungle a presekávať sa mačetou. Bus zastal na nejakých vyhliadkových miestach, aby sme si mohli urobiť pekné zábery, ale moje obľúbené miesto na fotografovanie by bolo asi uprostred buša. Hovorím, že bus coach bol skvelý. Na jednom mieste povedal, že máme zatvoriť oči, a o malú chvíľu ich otvoriť. Čo sme uvideli, bolo naozaj nádherné. Výhľad na skoro celý Doubtful Sound ... a ... kúsok modrého neba! Stále síce prší, ale nádej zomiera posledná. Cesta lesom viedla serpentínami a končila na začiatku Doubtful Soundu, kde sme sa zase nalodili na cruise. Prestávalo pršať, mraky sa popretŕhali a videli sme stále viac a viac modrého neba! Bolo to ako zázrak. Ľudia boli nadšení a trávili miesta na odkrytej vrchnej palube. Nebo bolo modré, bolo príjemne, vietor nefúkal a Sound nám odkrýval úžasné miesta. Voda ľadovcového pôvodu sa postupne mieša s morskou vodou. Sound je obklopený pohoriami, kde sme videli nespočetné vodopády vytvorené topiacim sa snehom z vrcholkov. Postupne sme sa preplavili až na koniec prielivu, kde sme zbadali hravé delfíny! Sú to tak nádherné tvory. Samotný koniec Soundu bol tak, tak krásny. Búrlivé spenené vlny narážali do malých ostrovčekov, more malo nádhernú tyrkysovú farbu a na ostrovčekoch boli ďalšie zvieratká – tulene, foky ... ahojte kamošky. A ešte bonus, tri tučniaky, zriedkavo sa vyskytujúci druh. Cestou späť do vnútrozemia sme si ešte raz vychutnali tú nádheru, ale to najpôsobivejšie na nás len čakalo. V jednom zálive kapitán vypol motory, nakázal nám zatvoriť oči a rozjímať. Musím sa priznať, že mi spoza okuliarov tiekli slzy. Bol to tak silný zážitok. Malý človek si uvedomil prítomnosť všemohúceho Boha. Môj úžasný Doubtful Sound, moje najobľúbenejšie miesto na Novom Zélande. Späť na začiatku Soundu sme sa vylodili, naložili nás na autobus, ešte sme šli pozrieť podzemnú vodnú elektráreň, kam sme sa museli dostať tunelom vysekaným do skaly. Vraj nebyť vodnej elektrárne, Doubtful Sound by ostal pred očami turistov stále ukrytý. Cesta späť autobusom, loďou cez jazero Manapouri a autobusom do Queenstownu a počas cesty späť som premýšľala nad svojimi súkromnými pochybnosťami...



19.11.

Deň 27

Lake Hayes & Shotover River


Je nedeľa a nepodnikám nijaké výnimočné aktivity. V prvom rade som sa poriadne vyspala. S Lukášom sme sa dohodli, že sa o jedenástej stretneme pred školou, Lukáš vypožičal auto. Mali ísť s nami aj Aleen a Aiumi, ale vraj zaspali. Šli sme na jazero tuto blízko Queenstownu – Lake Hayes, je tam krátka prechádzková trasa. Počasie bolo nádherné. Ešte sme si pozreli Arrowtown, je to vraj bývalé zlatokopecké mestečko, ale inak ničím výnimočné, prechádzka mestom sa dá zvládnuť za 10 minút. Čas bol ešte mladý, tak sme skočili ku Shotover River, a zase krátka prechádzka. Fakt nič extra, ale celkom dobre mi padne takto pasívny deň, lebo ešte stále nie som fit a bojujem s prechladením. Lukáš ma doviezol domov asi o piatej, žiadne teplé jedlo na mňa nečakalo, vonku pekné počo, čo teraz? Tak som poslala sms-ku pre zmenu Tomášovi, že čo robí. On, že nič, tak sme sa stretli v meste a šli na jeden čaj. Slnko röntgenovalo, sedeli sme vonku a do plánovaných testov sa nám moc nechcelo. Po čaji a kapučíne sme dali Savignon Blanc č. 1. Začalo byť chladno, tak sme sa presunuli ku kozubu. Savignon Blanc č. 2. Tomáš mal šiltovku s nápisom ... glider, a na základe toho ho oslovil jeden týpek, že vraj či lieta a či nechce prácu. Mňa asi porazí. Prečo mňa nikto neosloví? Musím si aj ja zohnať čiapku s nejakým nápisom – niečo ako „mobile dictionary“. Sranda, ale prekvapilo ma, že keď sa týpek dozvedel, že Tomáš už ponuku práce má u Angusa, hneď sa stiahol. Očividne si tu konkurenti nelezú do kapusty. Tak sme si dali Savignon Blanc č. 3, pre zmenu som začala kecať ja (Tomáš je nenormálne uvravený – ale len v češtine). Pri veselej vrave sme si ani neuvedomili, ako ten čas letí. Domov som dorazila asi o jedenástej po úspešne zvládnutej ceste hore kopcom na Fernhill. Ten novozélandský Savignon Blanc is a little bit dangerous.



20.11.

Deň 28

Milford Sound


Dnes je deň záškoláctva. Lukáš zorganizoval skupinku, prenajal auto a ide sa do Milford Sound. Ráno zase vstávačka, och tak sa mi nechce. Lukáš, Aleen a Aiumi ma vyzdvihli doma, ešteže sa nemusím trmácať do mesta. Cesta na Milford Sound trvá 4-5 hodín, je to ďalej ako Doubtful. Počasie je ukážkové, takže počas cesty sa nám odkrývajú výhľady, o ktoré som bola ukrátená cestou na Doubtful. Všade naokolo vysoké hory, niektoré stále so zasneženými vrcholkami, tisícky oviec, kráv a srncov na farmách a pastvinách. Čím viac sme sa približovali k Milfordu, tým vyššie sme stúpali a tým boli kopce vyššie a zasneženejšie a výhľady krajšie a krajšie. Tesne pred Milfordom je tunel a na vrchole kopca bol stále ľadovec. Za tunelom sme zastavili a pozreli sme si Chasm. Tak toto byť naozajstný Nový Zéland, hovorili sme si. Cestička daždovým pralesom a potom krištáľovočistá ľadovcová rieka, ktorá časom vyhĺbila vskutku nezvyklé útvary v kameňoch, čierne hladké kaskády, na ktorých sa lámalo svetlo a vytváralo dúhu. Už sme začínali byť „presýtení“ peknými výhľadmi a to na nás Milford Sound ešte len čakal. Milford Sound je jedno z najnavštevovanejších miest Nového Zélandu, takže ruch a frekvencia turistov bol ďaleko vyšší ako v Doubtful Sound, kde bola jedna jediná loď – naša. V Milford Sounde premávajú lode, lietadlá a vraj vo vrcholnej sezóne je to na nevydržanie. Keď sme tam boli my, bolo to vcelku ok. Milford Sound je považovaný za ôsmy div sveta (teda aspoň v novozélandských cestovných príručkách). Miesto je to fakt nádherné, opäť prieliv obklopený horami, tentokrát ale mohutnými a majestátnymi s vrcholkami v oblakoch. Zvieratiek sme nevideli toľko ako v Doubtful Sound, iba dva lenivé spiace tulene. Bolo veľmi veterno, takže na otvorenej palube sa dlho vydržať nedalo. Sound je kratší a na konci nás počasie fakt posielalo naspäť, bolo hrozne veterno a do tvárí nám narážali ostré kvapky dažďa. Cesta loďou späť bola zas v pohode, cesta autom dlhočizná, ale došli sme v poriadku a plní dojmov a to je hlavné. Milford Sound je pekný, ale Doubtful Sound is my favourite.



21.11.

Deň 29

Monday - Tuesday


Dnes je už utorok, ale stále mám pocit, že je pondelok, kvôli včerajšej post-víkendovej aktivite. Škola bola v poho, dnes sa mi nechcelo veľmi rozprávať. Po škole som pomáhala Tomášovi vypracovať druhý test, ktorý keď spraví, tak dostane profesionálnu licenciu. A doma bola fajná večera, prehodila som zopár viet s Lynette, úlohy do školy, denník, sprcha a poďho do postele. Lukáš mi priniesol knihu Anjeli a démoni, tak sa do nej dnes pustím. Premýšľam nad tou svojou rolou „anjela strážneho“ a nad tým, že Nový Zéland je plný anjelov.


22.11.

Deň 30

Skyline Gondola 2x


Halo, halo. Je večer a nechce sa mi písať úlohu, tak rýchlo zhrniem dojmy z dnešného dňa. V škole bolo fajn, ako obvykle, popoludňajšiu hodinu sme mali vonku, lebo bolo veľmi krásne a príjemné počasie. Keď to takto vydrží, tak budem šťastný človek. Po škole ma Tomáš zobral na výlet na lanovku Skyline Gondola, že vraj „dárek“. Ale to len preto, že sme potrebovali dokončiť tie jeho testy na hanglider. Vypracovávať ich hore v Skyline reštike bol celkom dobrý nápad. Dali sme si kapučo a muffin a podarilo sa nám zvládnuť všetko, ešte aj Tomášovu domácu úlohu. Ešte nejaké fotky na výhľade, poobzeranie suvenírového obchodu a ide sa dole. Lístky nám nikto nekontroloval, tak sme sa zviezli... a hneď nato vyviezli hore ešte raz. Fun musí byť. Lanovka má 400 metrové prevýšenie, je to riadny strmák, a predsa sme pod lanovkou videli sheepy. Musí to byť zaujímavé si to hore tým strmákom vyšliapať – brutalistika jakoči. Plní elánu sme aj hore „poporušovali“ nejaké tie zákazy, povstupovali sme na stavenisko a spravili pár bláznivých fotiek. Tu na NZ je taká pohoda, žiaden problém, žiaden stres, ležíš hocikedy na tráve a je ti dobre. Potrebujem na Novom Zélande stráviť aspoň pol roka, aby som sa dokázala cítiť „completely relaxed“. Ale aj 6 týždňov bol perfektný nápad.




23.11.

Deň 31

To mám už fakt mesiac dovolenku?


Neuveriteľné a uveriteľné. Už je pomaly čas ísť domov. Stávam sa tu dosť lenivá v tomto Queenstowne. Nič veľkolepé sa mi nechce podnikať. Ale problém je asi v tom, že tu nemám spriaznenú dušu. Po škole ma Tomáš zase potreboval ako prenosný slovník, lebo sa stretol so svojím chlebodarcom. Už to musím stopnúť, chlapec musí byť odkázaný sám na seba, aby sa tú angličtinu naučil. Aj tak ešte potrvá čas, kým dostane licenciu, takže z môjho tandemového lietania asi nič nebude. Nevadí. Cez víkend si asi vyberiem výlet na Mount Cook, a keď nie, tak Dunedin. Musím si zajtra kúpiť lístky a zabezpečiť ubytko. Tak dobrú noc vám milé deti.



24.11.

Deň 32

Today is not very good day for fishing...


Dnes bol poriadne oničom deň. Celý deň som sa cítila tak trošku „down“, depka ako vyšitá. Nemalo to žiaden konkrétny dôvod, skôr také rôzne vplyvy. Ráno sme spievali „Happy birthday“ Aaronovi, no a prišlo mi to tak trošku ľúto, že v takej rodinne škole si človeka všímajú, kdežto v Aucklande mali akýkoľvek blízky kontakt so študentami na háku a napr. aj moje narodky ostali nepovšimnuté. Škola ma ničím nenadchla, na popoludňajšej hodine som rozprávala o Slovensku a Milan rozprával o Slovinsku, ale asi polovica študentov sa len tak bavila, očividne tým boli znudení. Moje plány na víkend sa trošku spontánne zmenili, lebo vraj kórejská skupinka študentov ide na Mount Cook v nedeľu a vraj môžem ísť s nimi. Som z toho tak trošku vyvedená z miery, no ale hádam to dobre dopadne... Popoludní som stretla v meste Tomáša a Agnusa, očividne zháňali papierový slovník pre Tomáša – nenápadné nahradenie „mobilného slovníka“. Na jednej strane som rada, lebo ma to už nebaví tráviť svoj voľný čas prekladaním z angličtiny do češtiny a naopak, ale na druhej strane mi dochádza, že Agnus je riadny týpek, čo človeka dokáže využiť a potom čau a pá. Som presvedčená, že z môjho sľubovaného lietania nič nebude. Tak čo, idem si vybiť energiu na rafting v sobotu o jednej na Shotover River. Večer som šla na party do Student accommodation, Aaron oslavoval narodeniny a MiAe odchod domov do Kórey, ale oslávencov som tam skoro ani nevidela. Meškala som, lebo večera u homestay bola zase o pol deviatej (pomóc). Keď som došla do SA, hneď ma schmatla AeRa s tým, že s nimi na Mount Cook nemôžem ísť, lebo už majú plno. No mám dosť. Skoro som ju prizabila. Toto mi už fakt dopomohlo k slzám. Hovorím jej, že som sa na nich spoliehala, a inak by som si bola schopná zorganizovať víkend sama, k čomu je už pravdaže trošku neskoro. Takže milá AeRa zaintervenovala, a zrazu som už mohla ísť. Ach títo Kórejci. Plán, vraj mám čakať v nedeľu ráno o ôsmej pred školou. Dobre. Mala som dosť, tak som sa pustila do fľaše vína, ktorú som si priniesla a celkom úspešne som ju dorazila. Ďalší deň ma čakal poriadny „hangover“, no ale bolo treba nejak zavŕšiť tento „f...ing day“.


25.11.

Deň 33

Rafting, rafting...


Ráno som dospávala včerajšiu párty, zobudila som sa okolo desiatej, z postele som sa vytrmácala niečo pred jedenástou. Raňajky a chystačka na rafting. Vraj si mám priniesť len plavky a uterák, takže v podstate všetko ostatné nechávam doma, dokonca aj telefón. Bradly ma hodil do mesta, mala som asi hodinu čas, tak som blúdila hore-dole po mesta a snažila som sa dostať z hlavy opicu. Niečo po jednej nás vyzdvihli rafting busy zpred agentúry a ide sa na rieku. Na stanovisku pri rieke som zistila, že je to poriadne komerčná aktivita, lebo tam už bola spústa ľudí. Vyzliekačka zo šiat, obliekačka do neoprénov, plávacia vesta a helma do ruky. Zase naskakovačka do busíku a poďho na horný koniec rieky. Cesta viedla riadnymi serpentínami, ale boli to vskutku zaujímavé výhľady. Keď sme došli na stanovisko, dostali sme vysvetlenie, bezpečnostné pokyny, atď. a potom zoraďovačka na rafty, na každý raft 7 ľudí. Vyfasovala som miesto pri „kormidelníkovi“, keďže som bola single. Na vode to spočiatku vyzeralo ako pohodička, inštruktor nás učil kadejaké dôležité pokyny a aj sme si ich nacvičovali na pokojnej vode. Paddle forward, paddle backwards... Shotover rieka má rôzne stupne obtiažnosti, grade 3 je už vcelku zaujímavý – Red rocks, Rock garden... a maximum na splave je grade 5 – Mother, Mother in Law, Oh shit... miestami to bolo úplne skvelé, na 4-5-tkách sme už ostávali premočení. Našťastie nikto z raftu nevypadol. Najlepší bol záver. Prechádzali sme tunelom a za tunelom sa na nás čakalo the very best of, poriadna vírivka, voda nás zalievala, zubami-nechtami sme sa snažili nevypadnúť z raftu. Bolo to AWESOME a SWEET AS! Ja ešte chcem. Musím zistiť, či na Slovensku máme nejaké to splavovanie a ako sa k tomu dá dostať. Som spokojná ako malé bábo, adrenalín ma dokonale zbavil hangover aj včerajších blbých nálad. V povznesenej nálade som sa ešte išla poprechádzať do Queenstown Garden a po brehu jazera smerom na Frankton. Domov som došla niekedy o ôsmej, no a na telefóne vidím x zmeškaných hovorov a sms-iek od Aery, je mi jasné, že s našim výletom na Mount Cook sa niečo deje. Síce mi to už pomaly začína byť ukradnuté, ale predsa len sa mi podarí vyzistiť, že už zase zmena plánu – vraj sa ide večer a to o 11 p.m. zpred školy. Úžasné. Môžem hodiť sprchu a zase baliť. Ale mám supiš náladu, tak sa ide, no nie? O jedenástej v noci som sa dovalila do mesta, naskočila do jedného z dvoch áut kórejskej skupinky.


26.11.

Deň 34

Mount Cook


Nad ránom asi o tretej sme dorazili do Mount Cook village a snažili sa zohnať nejaké ubytko. Jasné, že všetko bolo plné, to sa predsa dalo čakať. Čo sa dá robiť, spí sa v aute. Tých pár hodín do rána sa dá v pohode zvládnuť. Plánované pozorovanie východu slnka sa nekonalo, predsa len bolo zamračené a pršalo a všetci spali ako zarezaní. Postupne sme sa ráno pozobúdzali a všetci začali túžiť po káve, čaji a raňajkách. Ale nikto asi nerátal s tým, že v Mount Cook village zdochol pes a jediná café v mestečku otvára o jedenástej. Možnosť naraňajkovať sa bola v jedinom backpacker alebo v jedinom hoteli, no ale ázijským kamarátom sa to zdalo drahé. Ja som mala svoje sendviče a ovocie a cookies, takže som bola v pohode. Po siahodlhom váhaní a debatách v kórejčine, ktorým som síce nerozumela, ale vyšlo mi z toho, že nemajú ani hlavu ani pätu, som nenápadne prevzala vedenie. Išli sme do info centra a vybrala som cestu na turistiku. Keďže to malo trvať 3 – 4 hodiny, upozornila som ostatných, že je dosť dôležité, aby sa predtým najedli. Pomyselný vodca kórejskej skupiny však sebavedomo prehlásil, že „niekto“ má „nejaké“ jedlo a že sa podelia. Tak teda dobre, ide sa. Vybrala som túru v Hooker Valley, peknú prechádzku s nádhernými scenériami, niekoľkými jazerami a dvoma previsnutými mostami. Počasie nám prialo, prestalo pršať a bolo polooblačno. Yuji (japon) zahlásil už na začiatku, že nejde, tak ostal v aute. MiHi (kórejka), jeho girlfriend vzdala prechádzku asi po 20 minútach s tým, že je hladná a unavená a vrátila sa do auta k svojmu drahému. Už mi bolo jasné, že všetci hladujú, a že jediná osoba, ktorá má so sebou nejaké jedlo, som ja. Tak som si dala jeden zo svojich sendvičov a druhý som dala holkám, nech sa rozdelia. Chalani sebavedomo prehlásili, že oni vydržia o vode. Tak ok, ide sa ďalej. Prechádzku som si naozaj vychutnala. Všade naokolo vysoké štíty, pokryté ľadom, vysokohorská vegetácia, ľadovcové rieky a jazerá. Zvláštne bolo, že rieky a jazerá neboli krištáľovo čisté, ale skalené zeminou, asi ako sa ľad valil a topil. Swingbridge je fajná vec, tieto boli veľmi dobre istené, ale viem si predstaviť, že v takých Himalájach je to možno väčšia sranda. Cieľom našej cesty bolo jazero Hooker Lake s výhľadom na Mount Cook štít. Ku koncu nášho cieľa sa počasie začalo zhoršovať, ochladilo sa a začalo pršať. Pravdaže, moji ázijskí priatelia neboli na takého situácie pripravení, ale držali sa statočne. Po ceste sme mali prístrešok, ale nikto sa nechcel schovať, všetci chceli pokračovať. Došli sme, vychutnali sme si úžasný pohľad na ľadovce v jazere a na Mount Cook (asi) a otočili sme sa na cestu späť, ktorú sme zvládli v pohode. Všetci sa tak tešili, že môžu byť vo vykúrených autách, že nikoho ani len nenapadlo zastaviť sa niekde na čaj alebo kávu, či dokonca jedlo. Moji spolužiaci fakt vydržali hladovať až kým sme nedošli do Queenstownu. Tak tomu sa hovorí rozdiel v kultúrach. Ja som sa cítila plná elánu, čas bol ešte mladý a počasie pekné, tak čo ďalej? Pri škole som stretla Tomáša a dohodli sme sa, že vyšliapeme na gondolu a to strmákom pod lanovkou. V podstate to bola pohodička, ani som sa nezadýchala, lebo Tomáš potreboval pauzy častejšie ako ja. Hore sme dali kafčo a teplú čokoládu, pomohla som mu s úlohou a zviezli sme sa dole lanovkou – zadarmo, veď načo si kupovať lístok, keď to tu nikto nekontroluje.

Domov som došla asi o ôsmej, tešiac sa na teplé jedlo a teplú sprchu, ale ani jedného som sa nedočkala. Vraj mi jedlo nenechali, lebo si mysleli, že prídem neskoro (ach-jaj, homestay...) a teplá voda už nebola, lebo asi decká vyplytvali. Čo sa dá robiť, dala som si toastíky a s predstavou dlhej rannej sprchy som vhupla do postele.

Úspešný posledný víkend na Novom Zélande za mnou.



27.11.

Deň 35

Môj posledný týždeň na Novom Zélande


Dnes sa začal môj posledný týždeň na Novom Zélande. Mojim cieľom je sústrediť sa na angličtinu, žiadne extra veľké akcie a hlavne pohoda. Dnes opäť došlo zopár nových študentov, jeden z nich je Kórejčan, ktorý došiel z Napier a pozná Betty. Sranda, aj Betty mi písala mailko, že dôjde a že to je nejaký kamarát jej „novej lásky“, taktiež Kórejčana. Ach, tá Betty, bez chlapa nevie vydržať. Tiež som stretla Čecha, ktorý mi bol povedomý zo školy v Aucklande, ale ten sa bol vraj v škole len pozrieť. Inak ma nič extra v súvislosti s dnešnou školou nenapadá. Po škole som zašla do Gardens a čítala som knihu, ale bolo chladno, tak som sa pobrala domov.


28.11.

Deň 36

Deň oničom


Dnešok fakt nestojí za písanie denníka, cítim sa trošku osamelo. Mojou hlavnou náplňou času bolo dnes po škole dočítanie knihy Anjeli a démoni od Dana Browna, ktorú mi požičal Lukáš. Mám z nej podobné – zmiešané pocity ako z DaVinciho kódu, a pôsobí na mňa dosť deprimujúco. Večer sa mi ju podarilo doraziť a som rada, že sa zajtra tej „ťažoby“ môžem zbaviť.


29.11.

Deň 37

Slovinsko – Slovensko


Corné nám na popoludňajšej hodine dala odporúčanie na film, ktorý sa momentálne premieta v kine „Good Year“. Dohodli sme sa s Milanom zo Slovinska, že pôjdeme. Stretli sme sa pred kinom pred piatou, Milan kúpil lístky, ja popcorn a boli sme ready. Ale bolo nám povedané, že film začína až 5:25, tak sme rýchlo zašli do blízkej kaviarne. Sama by som tam asi nikdy nešla, lebo to tam vyzeralo „posh“, ale pravda je taká, že ceny tam boli presne také isté ako všade inde, zato tam bolo krásne útulne, v krbe praskal oheň a ku káve sme dostali sladkosti. Ale na vychutnávanie atmosféry nebol čas, lebo sme utekali späť do kina. Keď sme došli, film práve začínal. Hlavný hrdina bol Russel Crowe, úspešný finančník z londýnskej burzy, ktorý nečakane zdedil sídlo a vinohrad vo Francúzsku. Celý dej sa točí okolo jeho prerodu z arogantného sebeckého chlapíka na zaľúbeného pohoďáka, ktorý sa napokon usadí vo Francúzsku. Veľmi krásny film, pohoda z neho len tak vyžaruje. Zbožňujem tú úžasnú stredomorskú atmosféru, to ako si ľudia vychutnávajú slnko, večerajú vonku v zeleni a pijú vínko, to je môj sen. Raz to budem mať. Po kine som bola pozvaná k Milanovi a Margarete na večeru – menu bolo morské potvory – mušle, ustrice, lastúry. Boli to také božské, veľmi lahodne pripravené, klobúk dole Margarete (aj Corné, ktorá poskytla dobré rady a bola s Milanom nakupovať na rybom trhu). Milan a Margareta sú náruživí hráči golfu a až do dnes som si myslela, že sú pár, ale vraj sú len priatelia so spoločnou záľubou. Na Nový Zéland prišli hrať golf. Sú veľmi priateľskí, veľmi dobre som sa u nich cítila, aj keď je pravda, že Milanove vyjadrenia sú občas poriadne ostré, treba ho brať s rezervou. Zajtra ma pozvali na golf a ponúkli mi, že ma v piatok odvezú na letisko. Paráda. Takto sa získavajú priatelia a známi.



30.11.

Deň 38

Prvý a posledný dojem


Tak som teda začala baliť na definitívny odchod domov. Veci už mám na kôpkach, zajtra ráno vstanem skôr a dobalím, kým ostatní povstávajú. Fakt sa už teším domov, opäť na vlastný byt a nezávislosť. Môj posledný dojem z mojej hostiteľskej rodiny v Queenstowne nie je najlepší. Lynette pri večeri uštipačne poznamenala, že ja mám zvyšky zovčera – fakt jej nešlo stráviť, že som včera večerala mimo domu. Zato fakt, že som cez víkendy nedostávala skoro žiadne jedlo, aj keď mám nárok na plnú penziu, jej očividne neprekáža. V kúpeľni som tiež našla demonštratívne vyložené čistiace prostriedky, to akože mám po sebe vyčistiť. A tiež si nemám zabudnúť vyzliecť prádlo. Ani náznak ústretovosti, či pohostinnosti. Štýl: príď, zaplať, uprac si po sebe a vypadni z nášho života. Pripomenulo mi to časy aupairovania. Nič príjemné. A to hlavne, že si tu za každý týždeň pobytu platím 200 NZD. Môj prvý dojem z tejto rodiny bol fajn, ale na konci ostáva nepríjemný pocit. U Myry v Aucklande to bol presný opak – prvý dojem šok, posledný dojem vcelku pohoda. Fakt si treba dávať pozor na unáhlené posudzovanie ľudí a predčasné závery. Život mnohokrát ukáže niečo iné, ako sa nám na prvý pohľad zdá.

Dnes po škole som bola s Milanom a s Margaretou na golfovom ihrisku, pozorovala som, ako sa hrá golf. Možno sa mi to ešte niekedy zíde. S Milanom sme skonštatovali, že náš dojem z Nového Zélandu sa tiež trošku zmenil oproti našim očakávaniam. Bublina okolo Nového Zélandu je poriadne nafúknutá, image navonok je úžasne bombastický, ale skutočnosť sa od tohto image predsa len trošku odlišuje. Pred mojím príchodom na NZ som premýšľala o tom, že prídem, checknem situation a keď sa mi tu bude páčiť, prídem sem žiť. Ale teraz po šiestich týždňoch pobytu v tejto krajine mám len silné nutkanie vrátiť sa domov. Doma je doma.

Zajtra ma čaká graduation a potom let do Aucklandu. Vraj boli nejaké lety z Queenstownu zrušené kvôli nepriaznivému počasiu, tak mi držte palce, aby všetko s mojím odchodom domov dopadlo OK.


1.12.

Deň 39

Graduation, Queenstown - Auckland


Tento denník dopisujem už doma, asi tak mesiac po návrate. Nebudem si už asi pamätať detaily, ale musím tento denník zakončiť pozitívne. V to ráno som si dobalila všetky veci a Bradley ma odviezol do školy. Krava Lynette mi len zamávala z balkóna, ho-ho-hó. Krásne počasie, niekto tam hore ma má rád a vie, že potrebujem cestovať. Doobeda som mala ešte školu a naobed graduation. Steve povedal peknú speach, aj ja som čo-to vypotila. Lúčiť sa len po troch spoločne strávených týždňoch nie je také srdcervúce, ako keď niekto strávi v škole pár mesiacov. Tomáš urobil pekné fotky, chlapec má talent. Tomáš ma na rozlúčku objal a povedal mi, nechoď domov, ostaň na NZ, budeme tu variť bryndzové halušky.

Iku – naša japonská spolužiačka sa v ten deň vydávala za „nice kiwi guy“, tak dostala kvety a gratulácie a Steve pre nás holky (ja, Iku a ešte Margareta tiež gradujúca) narýchlo zorganizoval „haka“, chlapci sa búchali kade kde a vykrikovali, bolo to dobré. Popoludňajšiu školu som už vynechala, na letisko ma odviezli Milan a Margareta, ešte predtým ma pozvali k sebe na kávu – fakt milí ľudkovia. Ešte pred odletom som si odfotila zasnežené kopce – naozaj leto sa začína. Odlet prebehol bez problémov, ale až na palube lietadla som zistila, že letíme aj cez Christchurch. Takže som sa nakoniec ocitla aj tam. Hneď som písala sms Betty, že som v tom istom meste ako ona, aj keď len na chvíľku. Nakoniec sme doleteli aj do Aucklandu. Na letisku ma vyzdvihla pani z Airport B&B, veľmi milá a razantná žienka, ktorá zdá sa vlastní a spravuje sama svoj penziónik. Večer som ležala na posteli v dobrej nálade, plná dojmov a plánov do budúcnosti. Taký B&B by som raz možno chcela vlastniť. U tety som zapichla špendlík do mapy sveta – do Slovenska, lebo predtým u nej žiaden Slovák nebol. Aspoň na jednom mieste planéty som bola ako vôbec prvý Slovák. Dobrý pocit, nie?



2.12.

Deň 40

Long long journey home


A letí sa domov. Majiteľka B&B ma odviezla na letisko v dostatočnom časovom predstihu. Checkovanie batožiny prebehlo bez problémov, na letisko som sa snažila minúť posledné NZD. Podarilo sa nejaké posledné darčeky, pohľadnice a last muffin with chocolate na NZ. Na letisko som zase stretla skupinku Čechov, tí sú fakt všade. Tentokrát som si na všetky lety zabezpečila miesta pri chodbičke, takže lety prebehli vo väčšej pohode ako na ceste tam. Ale časový posun ma poriadne zmáhal. V Hongkongu som si aj trošku pospala na lavičke. V Londýne som zažila takú nepríjemnosť. Zabudla som na stupídne regulatívy ohľadne tekutín v príručnej batožine a ja som si v taške vláčila novozélandské víno. Pomooooc. Tak som blúdila po Heathrowe, checkinovala nanovo, prebaľovala príručnú batožinu, plakala, no koniec. Ale nakoniec to všetko dobre dopadlo, všetky batožiny dorazili do Budapešti v poriadku. Na letisku v Budapešti čakala mama a ťuťo – ten bol celý happy, aj ja som bola šťastná, že ich vidím, a zase boli aj slzičky...


.... a doma je doma


Asi dva – tri dni som bojovala s jet-lagom, ale prekonala som to vcelku v pohode. Prvý týždeň v práci som sa aklimatizovala.... Asi dva – tri týždne mi Nový Zéland nenormálne chýbal. Potom si človek zvykne. Stále som v kontakte s pár fajn ľuďmi, ktorých som tam stretla a to ma stále rozveselí. Je dobre mať kamarátov po celom svete. Ťuťo bol po mojom návrate nenormálne zaľúbený. Ale vydržalo mu tiež len dva – tri týždne. Mám pocit, že sme sa za posledné týždne nenormálne odcudzili. Dnes už nie sme pár. Je mi za ním smutno, ale asi sa na tom nedá nič zmeniť. Now I go for the best!


Beáta from New Zealand

47 views

Recent Posts

See All