Cestovateľský denník - CHILE

Deň 13


Po škole balím ruksak (mochila) a s Linou vyrážame na cestu. Prenajali sme si auto a ide sa smer La Serena. Podľa dostupných informácií má cesta trvať 4 hodiny. Šoféruje Lina a cesta trvá dlhšie ako sme predpokladali. Do La Serena sme dorazili neskoro v noci. Zúfalo začíname hľadať ubytovanie, ale vyzerá to beznádejne. Všetko je obsadené, sezóna vrcholí. Som unavená a zlá a mám chuť vrátiť sa naspäť do Santiaga alebo hoci aj spať v aute. Posledná alternatíva, smer centrum mesta a nakoniec o druhej v noci sme natrafili na malý hotelík v centre mesta, síce za dvojnásobnú cenu ako hostel, ale zato útulný, bezpečný, s miestom na parkovanie a milým recepčným čo trpezlivo popočúval moju lámanú španielčinu. Totálne unavené sme odkväcli do postele.


Deň 14


Počasie nevyzerá na beach, tak vyrážame na spoznávanie okolia. Túžim po prírode. Vyrážame smerom k mestečku Vicuňa, ktoré má byť na úpätí Valle de Elquí. Zastávka v supermarkete, nekonečne dlhé rady. Všetko má svoj čas. Keď sme sa konečne dostali na rad, môj nákup sa nedal odskenovať, tak rýchlo utekačka pre druhú vodu, odvážiť banány a predrať sa ku kase. Mám tohto výletu plné zuby a keď sa Lina moce po meste kupujúc si krém na opaľovanie a obzerajúc si žrádlo pre psy, už pomaly vybuchujem.


Konečne vyrážame ďalej. Wow! Otvárajú sa nám prekrásne scenérie. Cesta sa kľukatí údolím pomedzi kopce Ánd, jeden kopec za druhým, a nekonečne modrá obloha. Pomaly sa začínajú vyplavovať endorfíny a nastupuje pocit šťastia. Nevieme sa nasýtiť scenérií. Najradšej by sme zastavovali auto na každom kilometri a donekonečna fotografovali. Ale zastavujeme až v Pisco Elquí. Pisco Elquí je miesto známe výrobou alkoholického nápoja „pisco“. Vyrába sa z hrozna a je to typ brandy, ale veľmi typický pre Chile. Aj keď Chilania sa sporia s Argentíncami o práva originu. Pisco Mistral. Mistral ako vietor (zmeny?).





Obedujeme v štýlovej reštaurácii Mistral s výhľadom na kopce, je tam krásna pohodová atmosféra, detičky (guagua) behajú kade-tade a radujú sa, zhudobnené verše v podaní gitaristu a speváčky, vietor pofukuje a už zase perfect moment. Obed je skvelý, Lina ochutnala pisco, bez toho to nejde, ale ja som tentokrát šofér, tak zase niekedy inokedy.


Pokračujeme ďalej údolím. Cesta vedie na „koniec sveta“. Úchvatné scenérie. Nemôžem z tejto modrej oblohy. Toto miesto je známe priezračnou oblohou a preto je tu toľko observatórii, kde ľudia z celého sveta prichádzajú pozorovať hviezdy.

V údolí medzi kopcami sú vinohrady, čo je fakt obdivuhodné, pretože v týchto miestach je veľmi sucho, skoro púšť (je to zázrak - milagro).


Asfaltová cesta končí v dedinke, ktorej meno si už nepamätám, ale miesto si určite zapamätám ešte na dlho. Vystúpila som z auta, fotila tento koniec sveta, v rádiu v miestnom obchodíku hral Bon Jovi a I will always love you, a ja som si pomyslela, že I will always love Chile.

Lina sa ma spýtala, či by som si vedela predstaviť tam žiť a ja som bez váhania povedala: yes! Cestou snívame a sny sa zväčšujú. Tak teda môj biznis s wellness by mal byť rozšírený o biznis s cestovkou, budem vodiť a voziť ľudí na netradičné miesta, alebo čo tak malý vinohrad?


Cestou sme ja v jednom takom zastavili a Lina ochutnala víno, ja len trolilinku na jazyk, sme spokojné a veselé a kupujeme si víno na pamiatku.

Cestou sme sa zastavili v zen gallery, takých miest je tu veľa, vraj tu plynie pozitívna energia a ľudia sem prichádzajú jednoducho meditovať.



Pomaly schádzame dole do údolia, cestou ešte zastávka pri priehrade s neuveriteľne azúrovou vodou, krásna vyhliadka (mirado), vietor vo vlasoch a „heuréka som človek“ . Ochutnávame netradičné ovocie, volá sa copao a chuťovo sa podobá na kiwi, len si ho treba pocukriť, lebo je veľmi veľmi kyslé. Na parkovisku fungujú samozvaní miestni muchachovia, ktorí ťa usmerňujú kde zaparkovať auto, inak je parkovisko neplatené, ale je to v rámci tradície, že chlapíkovi treba dať pár mincí. Dark (not handsome) gentleman sa za to sa odmení príjemným komplimentom v štýle: „páčila sa vám vyhliadka?“ – „áno, veľmi pekná“ – „jediná veľmi pekná vec si ty“. Chilania teda vedia polichotiť.


Po ceste sme sa zastavili v obchodíku s papayou a kúpili si dulce de leche, papayu a queso de cabra de cordillera, a večer sme si na hotelovej terase dali k tomu všetkému vínko červené Cabernet Savignon a celkom fajn si s Linou pokecali, mimochodom je tá istá krvná skupina ako ja. A má narodeniny 26.2., takže je ryba. Už ma tie zhody náhod ani neprekvapujú.



Deň 15


Na pláne je playa, ale počasie na to teda nevyzerá. Je zamračené a asi 20 stupňov. Ráno prechádzka po meste a pozreli sme si pár kostolov. V jednom z nich sa mi veľmi páčila modlitba – oración por Chile: „protégenos de terremotos y guerras...“ (ochraňuj nás od zemetrasení a vojen...) Na pláži sme si dali prechádzku, zopár bláznivých fotiek a obed v reštaurácií s obrazmi na stenách, ochutnala som korenie „merkén“ – druh chili typický pre Chile. A ide sa sme Ovalle, kde by mali byť ďalšie zaujímavé miesta. Ovalle je zaspaté mesto, ale ľudia sú veľmi ochotní a poradili nám smer do Valle de Encanto, kde majú byť pozostatky minulých civilizácií. Čaká nás púšť, horúci vzduch a more kaktusov. Pozoruhodnosť sú počarbané kamene staré až 1500 rokov. Trošku som sa tam poštverala a pofotila napr. Casa de piedra, ale veľmi nás to s Linou neoslovilo. Najväčšia sranda bola na spiatočnej ceste k autu. Lina sa spýtala jednej piknikujúcej rodinky, či by sme si ich mohli odfotografovať. A oni že pravdaže, a poďte si dať s nami mäso, a dokonca zatancovať. Lina bola vo svojom živle (la vida loca), ja som fotila a bolo nám fajne. Veľmi sa nám páči mentalita Chilanov, sú úžasne priateľskí a otvorení.

Vyrážame na spiatočnú cestu do Santiaga, ja za volantom a po ceste zase nekonečné spektakulárne scenérie, toto je nádherná krajina. Cítim sa tu ako doma a mám sto chutí sa sem vrátiť.





39 views

Recent Posts

See All